Terorista je ten, kto si fúka nos

Vtedy som mal plnú hlavu toho, ako na novom mieste porozumieť kuchárovi z Alžírska a čašníčke z Kolumbie. Ako robiť prácu, ktorú som v živote nerobil. A nielen, ako ju robiť, ale ako ju robiť dobre. Z rádia sa začali valiť správy o útoku, najprv nič konkrétne, neskôr miesta, časy, počty. Len škoda, že mŕtvych...

Mojou najväčšou starosťou bolo zistiť, či je moja priateľka v poriadku. Siete však boli tak preťažené, že sa nedala ani odoslať esemeska. Tak som tŕpol. Nič príjemné, no nakoniec som sa dovolal. Slová "som v poriadku" mi zvalili balvan zo srdca.

Teraz ako domov... Metro bolo odstavené všade a autobusy "iba" v centrálnom Londýne. Okolo vlakovej stanice King´s Cross boli kamerové štáby, bobíci a policajné pásky. Museli sme miesto činu obchádzať bočnými uličkami - starí, mladí, biznismeni, všetci. Začul som slová: "This is ridiculous..." Ty krava, pomyslel som si, buď rada že máš to šťastie ísť vôbec niekam. Po dvojhodinovej pešej túre som sa nejako dostal k prvému autobusu. Bol prepchatý, nikto sa nedíval na platnosť lístkov. Asi na piaty prestup som sa dostal domov. Home sweet home, napadlo ma, aj keď som tam býval len prvý týžďeň.

Po útokoch sa viedli prieskumy, koľko ľudí prestalo používať verejnú dopravu a ako taxikárom stúpajú zisky. Mňa to netankovalo a v metre po siedmom júli som sa cítil rovnako dobre, ako pred siedmym júlom. Všetko, čo sa stalo, sa asi malo stať, vravel Robert, môj spolubývajúci. Nielen na toto, tak som to neriešil. Slová o tom, ako si obyčajný človek uvedomí terorizmus až vtedy, keď ho zažije na vlastnej koži, mi nič nevraveli. Bral som udalosť tak, ako prišla. Tak ako vezmete hromadnú dopravnú nehodu, samozrejme, s tým markantným rozdielom, že tu boli ľudia zabití úmyslene. V podstate, markantnejší rozdiel už ani neexistuje.

Terorizmus som si uvedomil až vtedy,keď som si chcel v metre vyfúkať nos. Jeho sila totiž nie je v bombách a výbuchoch, ale v strachu a nedôvere, čo zaseje medzi ľudí. Hrabal som sa vtedy so sústredeným výrazom v očiach naslepo v batohu, že si vyberiem vreckovky. Pohľad mi padol na spolucestujúcich. V očiach som im zazrel niečo, čo som tam nečakal - číry strach. A ešte jednu jedinú otázku... Čo asi má v tom batohu?