Terorista je ten, kto si fúka nos

Deň teroristických útokov 7.7.2005 bol mojím ôsmym dňom v Londýne. O chvíľu to bude rok a ja neviem, čo napísať. Zdá sa mi, akoby som tam vtedy ani nebol. Pravdou však je, že som bol bližšie, než som si mohol priať. Najviac obetí bolo na stanici King´s Cross len asi 400 metrov vzdialenej od miesta, kde som pracoval. Možno som necitlivý, ale nebol som vtedy ani v šoku, ani som si nezakrýval ústa s tichým výkrikom Oh my God. Ani ma nenapadlo, čo keby sedím v tom vagóne v metre; ani čo keby som práve v autobuse, ktorý to vtedy o schytal. Zhodou okolností to bol spoj číslo 30. Možno tou istou zhodou okolností som linkou číslo 30 jazdieval do práce. Hm...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Vtedy som mal plnú hlavu toho, ako na novom mieste porozumieť kuchárovi z Alžírska a čašníčke z Kolumbie. Ako robiť prácu, ktorú som v živote nerobil. A nielen, ako ju robiť, ale ako ju robiť dobre. Z rádia sa začali valiť správy o útoku, najprv nič konkrétne, neskôr miesta, časy, počty. Len škoda, že mŕtvych...

Mojou najväčšou starosťou bolo zistiť, či je moja priateľka v poriadku. Siete však boli tak preťažené, že sa nedala ani odoslať esemeska. Tak som tŕpol. Nič príjemné, no nakoniec som sa dovolal. Slová "som v poriadku" mi zvalili balvan zo srdca.

Teraz ako domov... Metro bolo odstavené všade a autobusy "iba" v centrálnom Londýne. Okolo vlakovej stanice King´s Cross boli kamerové štáby, bobíci a policajné pásky. Museli sme miesto činu obchádzať bočnými uličkami - starí, mladí, biznismeni, všetci. Začul som slová: "This is ridiculous..." Ty krava, pomyslel som si, buď rada že máš to šťastie ísť vôbec niekam. Po dvojhodinovej pešej túre som sa nejako dostal k prvému autobusu. Bol prepchatý, nikto sa nedíval na platnosť lístkov. Asi na piaty prestup som sa dostal domov. Home sweet home, napadlo ma, aj keď som tam býval len prvý týžďeň.

Po útokoch sa viedli prieskumy, koľko ľudí prestalo používať verejnú dopravu a ako taxikárom stúpajú zisky. Mňa to netankovalo a v metre po siedmom júli som sa cítil rovnako dobre, ako pred siedmym júlom. Všetko, čo sa stalo, sa asi malo stať, vravel Robert, môj spolubývajúci. Nielen na toto, tak som to neriešil. Slová o tom, ako si obyčajný človek uvedomí terorizmus až vtedy, keď ho zažije na vlastnej koži, mi nič nevraveli. Bral som udalosť tak, ako prišla. Tak ako vezmete hromadnú dopravnú nehodu, samozrejme, s tým markantným rozdielom, že tu boli ľudia zabití úmyslene. V podstate, markantnejší rozdiel už ani neexistuje.

Terorizmus som si uvedomil až vtedy,keď som si chcel v metre vyfúkať nos. Jeho sila totiž nie je v bombách a výbuchoch, ale v strachu a nedôvere, čo zaseje medzi ľudí. Hrabal som sa vtedy so sústredeným výrazom v očiach naslepo v batohu, že si vyberiem vreckovky. Pohľad mi padol na spolucestujúcich. V očiach som im zazrel niečo, čo som tam nečakal - číry strach. A ešte jednu jedinú otázku... Čo asi má v tom batohu?

Juraj Šranko

Juraj Šranko

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Večný optimista, ktorý sa snaží byť priateľom a kamarátom všetkým, čo o to stoja. Medziiným študent práva. Zoznam autorových rubrík:  PríhodyŠkolaPočítače a tak...ŽivotSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu