Na stanici stretávam spolužiaka. Úsmev, pozdrav - presne tak ako nás to naučili. Dym z cigariet pred vlakovou stanicou kreslí osudy do studeného rána.
Masa ľudí medzi ktorými vyberám známe tváre. Trochu dezorientovaný, ale podarilo sa. Vo vlaku už len nepríjemný tón s hlasením blížiacej sa stanice. Bunda, ruksak, Ružomberok.
Prichádzam do práce, stretnúť kolegov, ktorých mená si ani nemusíte pamätať – majú ich na vizitkách. Šéf zapisuje účasť 86 ludí, z ktorých väčšina rozmýšľa nad tým ako sa vyhnúť svojim povinnostiam a odložiť si niečo aj na zajtra. Konečne prichádza prvá káva, neznáma značka od známeho kolegu. Pár papierov, chvílka ticha , nemý pohľad na štyri steny. Počúvať tých, čo keď nič nerobia, aspoň chodia. Mám stoličku.
Obed, káva, cigaretka. Jemne vykrivené kútiky všetkých čo stretnete na chodbe značia koniec pracovnej doby. No a čo potom?
Pes a jeho mláčky čo si neodpustí keď niesom doma. Dostáva sa mi pozornosti za celý deň a spolu s tým aj deravé ponožky, roztrhané papuče. Tešíte sa, aj keď viete že s tým malým čudom vás čaká aj jeho bobek kdesi na koberci.
