Včera pred piatou večer som si spolu s balíčkom chipsov sadol pred telku a pripravoval sa na futbal. Nemusel som si obsadzovať miesto. Mal som VIP miesto. Chcel som si vychutnať zápas, na ktorý sa tešil snáď každý fanúšik futbalu. Ľutoval som jediné, že som nebol v Divadle snov. Na štadióne môjho najobľúbenejšieho klubu. Že som nemal obyčajný lístok. Aj na "státie" by mi stačil. Stáť v tej zime by však stálo za to. Stáť a povzbudzovať mužstvo, ktoré Vás zabáva. Skandovať mená vašich obľúbencov, spievať hymny svojho teamu. Atmosféra aká sa neopakuje. Vernosť klubu, ktorá sa v určitých medziach dá nazvať náboženstvom.
Celý zápas som mal zvýšený tep. Na chipsy som ani nesiahol. Nasadenie, skvelé výkony jednotlivcov spojené do výkonu celého mužstva a nakoniec víťazstvo. Možno základný vzorec pre dosiahnutie tak cenného skalpu. Množstvo hráčov ManU asi nie je docenenných tak, ako by si zaslúžili. Nemám na mysli teraz výšky ich platov. Myslím futbalovo. Napr. Patrice Evra. Famózny ľavý obranca. Johny Evans - skvelé nahradil Ria Ferdinanda.
Samozrejme, že si viem predstaviť aj lepší futbal. Ten včerajší ma však uspokojil po všetkých stránkach. Sledoval som ho, ako keby som čítal knihu jedným dychom. Nevedel som sa odlepiť spred telky.
Hneď potom som si pozrel správy a v nich neradostnú zvesť. Majstre Rúfus odišiel. Musím uznať a poďakovať: "Majstre vďaka, že ste stihli napísať ešte túto poslednú hru."
