Priblížme si najprv tradičné obežné dráhy Zeme. Nízka obežná dráha, tzv. LEO, sa nachádza najbližšie k zemskému povrchu (bola na ňu vynesená aj prvá slovenská družica skCUBE), a to približne od 200 do 2000 kilometrov. Je najviac využívanou orbitou a zväčša sa používa na diaľkové pozorovanie Zeme. Osobitnou podskupinou LEO je heliosynchronná obežná dráha, pri ktorej sú inklinácia (uhol orbity) a doba obehu družice (tzv. perióda) zladené so slnečným svetlom, a preto je obľúbenou voľbou pri optických snímkovacích družiciach. Takto umiestnená družica obehne okolo Zeme vo vysokej rýchlosti za približne 90 minút a dokáže odfotografovať akékoľvek miesto na Zemi dvakrát za deň.
Medzi známe orbitálne režimy patrí aj stredne vzdialená obežná dráha, tzv. MEO, na ktorej sú umiestňované globálne satelitné navigačné systémy ako americký GPS, ruský GLONAS a európsky systém GALILEO. Tieto systémy fungujú v zoskupeniach približne 24 - 30 družíc umiestnených vo výške 23 000 kilometrov nad povrchom Zeme. Okrem navigácie tieto družice poskytujú aj mimoriadne dôležité údaje časovej synchronizácie, ktoré sú dôležité napríklad pre medzinárodné finančné transakcie. Spomínané navigačné systémy poskytujú aj osobitný kryptovaný signál pre vládne zložky a ozbrojené sily.
Pravdepodobne v súčasnosti jednou z najžiadanejších obežných dráh Zeme je geostacionárná dráha, tzv. GEO. Družice umiestnené na tejto orbite, vo výške 36 000 kilometrov nad povrchom Zeme, majú dobu obehu zladenú s rotáciou Zeme. Znamená to, že takéto družice sa konštantne nachádzajú nad rovnakým bodom nad povrchom planéty. Využívajú sa najmä na telekomunikačné služby, ale aj na vojenské a spravodajské úlohy, napríklad na detekciu odpaľovania balistických rakiet.
Už menej známe sú vysoko eliptické obežné dráhy Molniya a Tundra. Oba orbitálne režimy majú inklináciu 63.4 stupňov a v najvzdialenejšom bode (apogeum) sú od povrchu Zeme vzdialené 40 000 alebo 46 000 kilometrov. Doba obehu družíc na orbite Molniya je približne 12 hodín, na orbite Tundra približne 24 hodín. Na orbite Molniya majú napríklad ruské ozbrojené sily umiestnené družice včasného varovania na detekciu odpaľovania balistických rakiet (systém Oko). Na nepretržité pokrytie Zeme sú potrebné 3 družice na orbite Molniya. Podobné družice majú USA umiestnené na obežnej dráhe GEO. Obežná dráha Tundra je dnes využívaná najmä súkromnými poskytovateľmi satelitných rádií.
Ak sa pýtate, či boli niekedy využívané aj obežné dráhy za vzdialenosťou 46 000 kilometrov nad povrchom Zeme, tak odpoveď je áno. Bolo to v 60. rokoch minulého storočia, kedy USA vyslali sériu družíc Vela na vysoko eliptickú obežnú dráhu so vzdialenosťou od Zeme vyše 110 000 kilometrov, čo je približne tretina vzdialenosti Zeme od Mesiaca. Tieto družice slúžili na detekciu skúšok jadrových zbraní. Testy jadrových zbraní vo vesmíre boli zakázané medzinárodnou zmluvou až v roku 1963.
Azda najzaujímavejšou a osobitnou kategóriou orbitálnych režimov sú tzv. libračné body (Lagrangian points). Sú to miesta vo vesmíre, pri ktorých gravitačné pôsobenie Slnka a Zeme na referenčný objekt, napríklad družicu, spôsobí gravitačnú rovnováhu, t. j. objekt nemení v rámci spomínanej sústavy svoju polohu. Medzi Slnkom a Zemou je 5 takýchto bodov, ktoré predstavujú strategicky dôležité "ostrovčeky" v oceáne vesmíru. Ich využitie v súčasnosti je najmä v oblasti vedeckého bádania, avšak práve libračné body sú predmetom záujmu aj vojenských stratégov, ktorí sa zaoberajú možným konfliktom vo vesmíre v budúcnosti.
Ak Vás článok zaujal, sledujte nás aj na našej webovej stránke www.vesmirnapolitika.sk
