Skoro trojhodinový opus má jednoduchú zápletku. V Zóne je Komnata, kde sa splnia Vaše želania. Stalker je "človek", ktorý Vám pomôže dostať sa ku Komnate. Nikto Vám však nepomôže vstúpiť do nej a čeliť tak svojim najtajnejším túžbam. Toto rozhodnutie musíte urobiť sami.
Celú očistnú cestu som absolvoval spolu s hlavnými hrdinami a tešil som sa, kedy už konečne dôjdu do cieľa. A ja si s nimi budem môcť zaželať čo chcem. Bola to krása, až do chvíle, keď som sa dozvedel, že sa splní iba moje najtajnejšie želanie. Na toto som si z prvého pozretia nespomínal! Čo teraz, ktoré z tých všetkých želaní to je? Môj mozog sa rozbehol na plné obrátky a začal vylučovať jednu túžbu po druhej. Zapojil som aj srdce, okruh želaní sa výrazne zmenšil. Ale stále nie nájsť to pravé. Vravím si: "Rýchlo, lebo premeškám svoju možnosť - mám ho! Ale to vôbec nie je "pekné" želanie. Dokonca nie je ani pre iných, je to moje želanie... Čo je moje, to je moje. Idem dnu." :)
Tento krát som nevošiel. A na čo? Ešte si ho nezaslúžim. Čo by som potom robil? Presvedčený o tom, že konečne plne chápem záverečným slovám filmu, odmietam dar Zóny. Zasmejem sa nad svojím "osudom" a odchádzam žiť tak, aby som sa na seba nehanbil pozrieť. Tak je to, môj milý Stalker. Nesnažil si sa nadarmo, vďaka Ti.
Čo by ste robili Vy? Tí, čo ste Stalkera zažili, ako zapôsobil na Vás?
"To je prostě náš osud, náš život, takoví jsme my. Kdyby v našem životě nebylo trápení, nebylo by to lepší. Bylo by to horší. Protože potom by ani štěstí nebylo, ani naděje by nebyla. Tak je to."
Info o filme na IMDB.
Recenzia poviedky bratov Strugackých - Piknik u cesty.
Český preklad: MP
