Odhoďme krabice

Dôvodom mojej nasŕdenosti je určitý, pomerne frekventovaný, fenomén, ktorý bohužiaľ badám natoľko často, že ma to doviedlo až k napísaniu týchto riadkov. Týmto fenoménom je obmedzenosť. Krabicové myslenie. Čiernobiele videnie. Predpojatosť. Mrzí ma, že je v našej krajine tak rozšírené. Možno nielen v našej, ale možno u nás viac. Možno je to naše dedičstvo z posledných dekád. Možno tomu len treba dať viac času. Možno. Nechcel by som to teraz vôbec dávať do politického kontextu, hoci si myslím, že tam je to snáď vidieť najviac. Mám na mysli všeobecnú rovinu. Niekedy rozmýšľame príliš priamočiaro. Pozeráme sa len jedným smerom. Niekedy nevidíme veci, lebo nám v tom bráni krabica na našej hlave. Síce si to často neuvedomujeme, ale brzdí nás to. Ukracujeme sa. Často premýšľam prečo je to tak. Prečo žijeme v stereotypoch. Prečo sa necháme niekedy až tak uniesť predsudkami. Tlačia to do nás médiá? Či má na to vplyv výchova našich rodičov, ktorí boli ovplyvnení režimom, v ktorom žili? Azda naše školy zlyhávajú v tom, aby nás naučili aspoň elementárnemu analytickému mysleniu? Prijímame len suché fakty, bez akéhokoľvek zamyslenia sa? Je to len naša lenivosť a zjednodušujeme si vnímanie reality, ktorá je bohužiaľ oveľa zložitejšia ako by sme chceli? Neviem. Asi niečo z toho. Možno všetko. Pretože, ako to vždy býva, veci nie sú čiernobiele. Ani ľudia. Pozerajme sa na svet z viacerých uhľov. Nech vidíme všetky odtiene všetkých farieb tohto univerza. Odhoďme krabice.