Minulosť totiž už nezmeníme a poučiť sa v podstate nie je z čoho. Hlavne pri senioroch. Som totiž presvedčený, že hokejisti, ako aj celý realizačný tím prišli na tieto majstrovstvá odovzdať všetko, čo v nich je. Nestačilo to. To už všetci vieme. No tragédia slovenského hokeja ešte len môže prísť, keď sa v podobných, prípadne aj iných hodnoteniach nenájde príčina nášho úpadku a dookola sa bude omieľať klišé o „naštartovaní“ čohosi zatiaľ hmlistého do budúcna, o zásadných zmenách na najvyšších postoch v hokejovom zväze, o výmene trénera, generačnej výmene hokejistov ... A sme doma. Generačná výmena hokejistov. Asi nepoviem nič objavné, keď skonštatujem, že povestný pes je zakopaný práve tu.
Lenže celý problém je podľa mňa trochu menej povrchný a začína sa na niekoľkých miestach. Tak, ako Váh má dva pramene, tak aj marazmus nášho hokeja, ktorý je zdá sa neodvratný, pramení možno ešte z viacerých pramienkov, či presnejšie hnojísk.
Prvú výzvu vidím v absolútnom nezáujme štátu o šport ako taký. Nemám síce rád hru na „štát za to môže“, no v tomto prípade je to jeden z veľmi dôležitých faktorov. V rozpočtových kapitolách ministerstiev by ste márne hľadali nejaký zmysluplný plán na investície do rozvoja športu, pretože tu víťazí fenomén dôležitosti. Meradlo dôležitosti však ostáva neznáme. Neexistuje ani len koncepcia, ktorá by sa dala realizovať. Šport na školách upadá, hokejové, či iné športové stánky sa nestavajú a ak sa aj postavajú, dopadne to ako s novým štadiónom, kde sa popri štadióne zviezol aj hotel... Je to proste na smiech, ba možno aj na čosi iné. Vďaka za Gáboríka, a jemu podobných investorov, ktorí sa snažia vrátiť Slovensku to, čo im bolo odovzdané. Lenže toto nie je cesta, ktorá je dlhodobo udržateľná, pretože okrem iného aj hráčov s dlhodobými lukratívnymi kontraktmi ubúda a s tým ubúda aj množstvo potenciálnych investorov... A pritom jedným z možných riešení by mohol byť systém, alebo model daňového zvýhodnenia sponzorov, ktorí lejú peniaze do rozvoja nášho športu.
Druhým faktorom, ktorý nadväzuje v mnohom na ten prvý je hra na bohatých oteckov. Nezaplatíš, nebude hrať tvoj syn. A skúste to vypátrať! Len SA o tom hovorí a SA to naznačuje a SA to vie, ale nik proti tomu nič nerobí, pretože bez peňazí sa jednoducho hokej hrať nedá a tie tam lejú spomínaní oteckovia ( možno aj mamičky ), ktorí majú jedinú podmienku. Vidieť svojho syna hrať v prvej, či druhej lajne. A takto to ide jednoducho dookola a nič s tým nik nerobí. A možno ani nechce. Veď sila profesionálnej zmluvy vyjadrená v peniazoch je veľká. A pritom si spomeňme na našich hviezdnych hokejistov, ako sú Dzurila, Golonka, Lukáč, Liba, Pašek, Rusnák, Ihnačák, ... a mohol by som menovať ďalej, z akých pomerov prišli a ako sa dostali k hokeju. Jednoducho to bolo o tvrdej drine, ale aj o systematickej podpore, bez ktorej by ani taký Gáborík nemohol vyrásť. Možno by sme sa divili, koľko Gáboríkov, Hossov, Demitrov sa môže ešte aj dnes objaviť na školách medzi tými, ktorí nemajú na to, aby liali peniaze trénerom, alebo klubom do vrecká v podobe sponzoringu, alebo jednoducho úplatku.
Dovolím si tvrdiť, že kým sa naše dane nezačnú objavovať aj vo forme investícií do športu, no nie len do výstavby nových štadiónoch, ale hlavne do výstroja, do metodikov, do platov trénerov, do hokejových prípravok,... náš najpopulárnejší kolektívny šport bude postupne upadať. A príčiny sa budú čím ďalej podobať na výhovorky a hľadanie dôvodov, prečo to nejde, nie spôsobov, ako to celé znova postaviť na nohy.
Maroš Stanislav
