Rozum ako prekážka?
Pri nedávnej diskusii s troma poslancami Národnej Rady o vzťahu viery a rozumu (nielen) v politike zaznela pre mňa nepochopiteľná téza, že rozum dokáže byť nepriateľom kresťanov, respektíve, že vie byť prekážkou. Až príliš úzkostlivo sa ho vraj držíme a nedávame priestor veciam, ktoré sú nad ním, či za ním - viera; vedenie Bohom, ktoré vidíme v našich životoch; tajomstvá Zjavenia. V tomto zmysle bol preto ukážkovým prienikom politiky a transcendentálna príhovor Branislava Škripeka v NRSR z 3.Mája 2012, kedy podľa médií premenil parlament na kostol, pretože sa počas neho modlil k Stvoriteľovi.
Súhlasím s tým, že my veriaci Slováci máme priam fóbiu z verejných prejavov svojej viery. Z osobnej skúsenosti tiež viem, že je pre nás ťažké byť vo veciach viery slobodný a prirodzený. Radšej budeme odriekať 100 zdravasov, ako priznať vlastnými slovami nášmu najbližšiemu okoliu či dokonca v práci, že vo svojom živote vidíme znamenia. Napriek tomu by som týmto blogom rada zložila ódu Rozumu - teda zdravého rozumu v bežnom živote a ešte viac v politike, prostredníctvom malého podobenstva o vlaku.
Rozum a viera = koľajnice a vedenie
Rozum, to sú koľajnice. Sú na zemi, pevné, dobre viditeľné, jasne určujú smer cesty. Viera, alebo v kresťanskej terminológii Zjavenie, by sa dala prirovnať k elektrickému vedeniu - je nad nami a tak ho často nevnímame, no sprevádza každý krok cesty, v skutočnosti je zdrojom pohybu. V momente, kedy by sa koľajnice vybrali iným smerom ako vedenie, vlak ešte chvíľu pôjde, no čoskoro zastane. Vedenie je samozrejme v tomto zmysle nadradené koľajniciam, no bez nich to tiež nejde. Pri dohadovaní sa, kade vlak - či štát - pôjde, je predmetom dikusie kade povedú koľajnice. Aj keď tí rozumnejší vedia, že trať môže ísť len tadiaľ, kde sa bude dať postaviť vhodné vedenie. Tu vidím najväčší prínos rozumu: je spoločnou rečou ľavých aj pravých, veriacich aj neveriacich. Viem (ako výsledok rozumového procesu), že existujú také pravidlách fungovania spoločnosti, ktoré povedú k spoločnému dobru a budú všeobecne rešpektované. Za také považujem pravidlá, ktoré pochádzajú z prirodzeného zákona. V reči kresťanského Zjavenia je to Desatoro, tie isté princípy nájdeme aj u skautov v podobe skautského zákona.
Zdravý rozum (takmer) nadovšetko
Kresťania a v prvom rade kresťanskí politici by si preto mali dať za domácu úlohu naučiť sa nepriestreľne a zrozumiteľne argumentovať zdravým rozumom pre obhajobu prirodzeného zákona. A samozrejme podporu či odmietanie postojov a zákonov, ktoré z neho vyplývajú, vo veciach ako ochrana rodiny a života od počatia a mnohé iné. V tomto smere mi rozum v (kresťanskej) politike bytostne chýba. Veci, za ktoré sa kresťania v politike aj verejnom živote zasadzujú, považujem do bodky za logické. Prečo teda z debát vychádzame ako tmári a spiatočníci? Rozumie neveriaca verejnosť - na úrovni rozumu a nie morálky - prečo sú kresťania proti spolužitiu pred manželstvom či prečo nie je podľa nich dobré používať nahé ženské telo v reklame?
Nemalo by byť našou prioritou vystavať čisto rozumový argumentačný materiál (či zozbierať už existujúci) od prvej premisy až po posledný záver pre každú z oblastí - a následne ho opakovať v médiách a vystúpeniach do omdletia?
Kým nebudeme schopní rozumne vysvetliť, prečo sú veci na ktorých trváme dobré pre celú spoločnosť, len ťažko môžeme čakať, že ich verejnosť pochopí vnuknutím. Na možný protiargument, že celá parlamentná diskusia a verejný diškurz sa predsa odohráva na báze zdravého rozumu, odpovedám takto: za dva základné predpoklady zdravého rozumu považujem: 1. Čistotu v myšlienkach, slovách a skutkoch (prvý bod skautského zákona), bez ktorej rozum ochorie; 2. Zameranie rozumu na lásku k blížnym, teda na ich (a tým aj svoj) duchovný a charakterový rast.
K tomu už len dodať: nezabúdajme na vedenie! Pri stavbe koľajníc sa nechajme viesť zhora.
