Pod pojem ľudová slovesnosť sa zahrňujú slovesné výtvory, ktoré po stáročia žijú v ústnej tradícii širokých ľudových vrstiev.
V súvislosti s ľudovou slovesnosťou sa často používa termín folklór (z angl. folk – lore = vedomosti ľudu).
Ústna ľudová slovesnosť je omnoho staršia ako umelá literatúra.
Náuka o spôsobe života a kultúre ľudu určitého národa skúma etnografia. Náuka o ľudovej umeleckej tvorbe sa nazýva folkloristika.
V dávnych časoch tvorila súčasť magických úkonov, tzv. obradov, ktorými si chcel človek nakloniť prírodné sily stelesnené v najrozličnejších božstvách. Takto vznikli zaklínania a zariekania. Pomocou nich sa ľudia snažili odvracať choroby, prírodné pohromy, zvyšovať úžitkovosť poľnohospodárskych zvierat a pod. Osobitú skupinu tvorili zaklínania lásky.
Z jednotlivých magických úkonov sa postupne vytváral súvislý sled obradov. Vytvoril sa napr. kalendárový obradný cyklus, ktorý sa viazal k pravidelne sa opakujúcim obdobiam roka. Na kalendárový obrad nadväzoval obrad rodinný. Vzťahoval sa na tri najdôležitejšie momenty života: narodenie, svadba, smrť.
Proces osamostatňovania ľudovej slovesnosti urýchlilo kresťanstvo, ktoré postupne vytláčalo staré pohanské kultové zvyklosti. Staré kulty časom zanikli, slovesné prejavy však trvali ďalej.
Špecifické črty ľudovej slovesnosti:
ústny charakter jej existencie. Ľudová slovesnosť na rozdiel od umelej literatúry žije a rozširuje sa ústnym podaním, tradíciou. Nevznikajú preto ani jedinečné texty jednotlivých diel. Ľudové slovesné prejavy existujú v podobe variantov (obmien).
kolektívny charakter – vzniká a vyvíja sa v ľudovom kolektíve. Každé jednotlivé dielo ľudovej slovesnosti malo pôvodne svojho autora. Rozhodujúce však bolo, či ľudový kolektív jeho dielo prijal. Ľudový kolektív sa zúčastňoval na jeho dotvorení vo variačnom procese. Pôvodný autor čoskoro vypadol z povedomia kolektívu, zabudlo sa na ňho.
I napriek týmto špecifickým črtám sú medzi ľudovou a umelou literatúrou mnohé súvislosti. Umelá literatúra už v čase svojho vzniku nadväzovala na bohaté tradície ústnej slovesnosti. Mnohé významné literárne diela vznikli dotvorením existujúcich ľudových slovesných prejavov (napr. tzv. homérske eposy). Ústna ľudová slovesnosť po vzniku umelej literatúry nezanikla, ale súbežne s ňou žije dodnes. Proces vzájomného ovplyvňovania silnie v niektorých vývinových obdobiach. U nás najmä v romantickej literatúre. Mnohé výtvory umelej literatúry tohto obdobia zľudoveli.
Druhy a žánre ľudovej slovesnosti
Členia sa na 3 základné druhy:
lyrika,
epika,
dráma.
Ľudová lyrika – najrozšírenejší druh ľudovej slovesnosti. Reprezentuje ju ľudová lyrická pieseň. Človek v nej vyjadroval svoje city a myšlienky. Text je spätý s nápevom, melódiou.
Z tematického hľadiska a hľadiska účelu ju delíme:
pracovné piesne
obradné piesne – krštenecké, svadobné, pohrebné
piesne s námetmi denného života – rodinné piesne, uspávanky, ľúbostné piesne
osobitú skupinu lyrických piesní tvoria – trávnice, valašské piesne, pastierske piesne.
Trávnice – vznikli a spievajú sa pri sušení a hrabaní sena. Majú charakteristickú
ťahavú melódiu.
piesne so sociálnymi problémami – sú mladšie, patria sem: protiturecké, regrútske, zbojnícke, vojenské piesne.
Zbojnícke piesne – niektoré obsahujú silné epické prvky.
Regrútske a vojenské piesne – odrážajú pocity násilne lapených alebo aj dobrovoľne zverbovaných mládencov, ktorí museli zanechať všetko, čo mali radi a bolo im blízke, ale zároveň i radosť z oslobodenia sa od poddanských povinností.
Regrútske piesne – tematicky sa viažu na tzv. lapačky, verbovačky a odberačky.
Vojenské piesne – tematicky sa dotýkajú vojenského života v kasárňach, výcviku a prípravy vojakov na boj, samotného boja, vojakovej smrti, príp. návratu vojaka domov.
piesne robotníckej triedy – vznikajú od čias nástupu kapitalizmu, patria sem: banícke (Vstávaj Honzo hore...), revolučné, partizánske, družstevné piesne.
Ľudová epika
Diela ľudovej epiky delíme:
veršované,
neveršované.
Medzi veršované epické diela patria - tematické skupiny ľudových piesní alebo aspoň ich časť:
zbojnícke – zobrazujúce Jánošíka v priebehu deja, akcie, udalosti
vojenské a regrútske piesne
historické piesne s protitureckou tematikou
Výlučne epickými veršovanými útvarmi ľudovej slovesnosti sú hrdinské spevy.
Ľudová balada – je to lyricko – epický žáner, zobrazuje človeka v priebehu deja, ale zároveň i v osobnom zážitku, je hodne zastúpená v ľudovej slovesnosti. Základom jej obsahu je tragický príbeh, dej má rýchly spád bez odbočení, epizód, významným prvkom je dialóg, trojstupňová gradácia, nadprirodzené a záhrobné bytosti.
Neveršované epické žánre – sú to ľudové rozprávky a ľudové povesti.
Ľudové rozprávky – delíme ich z tematického hľadiska:
čarovné (čarodejné), zvieracie, realistické, dobrodružné, novelistické, humoristické, satirické, žartovné legendové rozprávky
Čarovné (čarodejné) rozprávky – sú najstaršie. Postavy – nadprirodzené bytosti a ľudia s nadľudskými vlastnosťami (víly, vodníci, svetlonosi, zmoci, draci, ježibaby, čarodejníci...). Ľuďom buď slúžia alebo škodia rozličné čarovné predmety – čarodejný prútik, obrúsok, prstienok, živá a mŕtva voda, zlatý vlas, ... Zvieratá a predmety dakedy konajú ako ľudia – tátoš, prašivý psík, medveď, lavička, piecka... Rozličné premeny ľudí alebo zvierat – premena človeka na holuba, žaby na princa, oživenie mŕtveho, skamenenie ...
Čarovná rozprávka odráža určitý stupeň ľudského poznania, keď si človek nevedel vysvetliť skutočnú podstatu prírodných javov, domnieval sa, že ich spôsobujú tajomné bytosti. Odzrkadľuje i túžby ľudového kolektívu pradávnych čias:
prekonávanie vzdialenosti – lietajúce tátoše, sedemmíľové čižmy, ...
uľahčovanie ťažkej práce – sekera, čo sama rúbe, ...
získavanie potravín – čarovný obrúsok, hrnček, čo sám varí, ...
vykonávanie spravodlivosti – palica, čo tresce, ...
Ani človek nie je v nich pasívnym. Preukazuje vysoké morálne hodnoty a telesné schopnosti. Odrážajú vysoké morálne hodnoty našich predkov – dobro v nich vždy zvíťazí nad zlom.
Zvieracie rozprávky – hlavnými postavami deja sú zvieratá. Vystupujú v nich aj ľudia, ale dej smeruje k vykresleniu zvieracích osudov, napr.: Starý Bodrík a vlk, ...
Realistické rozprávky – hrdinom je prostý človek, ktorý víťazí dôvtipom a šikovnosťou, napr. O troch grošoch, ... Patria k nim – dobrodružné, novelistické, satirické, humoristické rozprávky, ale i ľudové anekdoty. Majú malý rozsah, zhustený dej, neočakávanú pointu.
Ľudové povesti – osobitý druh ľudových rozprávok, sú to historické rozprávky. Tematicky sa viažu ku konkrétnej historickej osobe, dobe, udalosti.
Ľudová dramatika
Prejavov sa zachovalo podstatne menej ako v lyrike a epike. Reprezentujú ich napr. zlomky dramatických výstupov v ľudových obradoch (svadba), v hrách detí a mládeže. Patria sem: jasličkárske hry (chodenie s betlehemom) a trojkráľové hry (chodenie s hviezdou).
K malým formám ľudovej slovesnosti patria:
príslovia – obrazné výpovede, nadobudnutá ľudská skúsenosť alebo mravná zásada,
pranostiky – ľudová skúsenosť z pozorovania prírodných javov,
porekadlá – zaužívané rečové zvraty,
hádanky,
vyčítanky a rečňovanky (riekanky) – osobitý rytmický charakter, súčasť detských hier.
Ľudová slovesnosť priťahovala záujem slovenských vzdelancov už v druhej polovici 18. storočia:
Ján Kollár – vydal 2 zväzky pod názvom Národnie zpiewanky čili Písňe swětské Slovákúw v Uhrách
štúrovské obdobie: Ján Francisci – Slovenskje povesti
Pavol Dobšinský – Prostonárodné povesti slovenské, Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské
½ pol. 19. str. – Slovenské príslovia, porekadlá a hádanky zozbieral Adolf Peter Záturecký.
