Už nemusíme bojovať za národný jazyk, neutláča nás socialistický realizmus, nevládne cenzúra. Písanie teda nie je považované za niečo výnimočné. Inak povedané, v tejto dobe môže písať naozaj hocikto. Či už politik ako súčasť jeho volebnej kampane alebo americká speváčka, čo nevie čo od radosti. Na pulty kníhkupectiev sa dostáva čoraz viac diel, ktoré si zakladá viac na kvantite ako na kvalite. Na čo predsa písať, ak sa mi to nevráti, no nie? Mnoho autorov nepíše pre potešenie, ale z vidiny zisku. Či už ide o typické „harlekýnky“, príbehy o čarodejníckom učňovi, Hitlerove zápisky, či kuchárske knihy. Súčasná doba, ktorá nanucuje Mirovi Šmajdovi vizáž skupiny Tokio Hotel, diktuje aj to, že si „in“ aj keď čítaš „Úsvit upíra“. Je to predsa také jednoduché a relaxačné. Čo tam potom, že o pomenovanie „dielo“ sa to len obtrelo. Je to predsa kniha, čo medzi babami letí.
Ďalšou vychytávkou doby je internet. Jeho obrovskou rozsiahlosťou a možnosťami sa, paradoxne, nachádzajú kvalitnejšie články práve tam. Stačí obísť stránky o Hanne Montane s troma druhmi svetielkujúceho písma a depresívne emo-blogy a nájsť seriózne články ľudí, ktorí sa občas až príliš zamýšľajú nad chodom tohto sveta. Všímajú si veci všedné a snažia sa o tom napísať a interpretovať ich po svojom. Aj keď sú ich úvahy niekedy až priveľmi filozofické, nikto im nemôže vziať to, že ide o nový žáner 21. storočia : blog - výsledok prispôsobenia sa dobe.
Dobe, kde vládne technika, hospodárska kríza a televízia. Nemôžme preto očakávať knihy poznačené vojnou počas svetového mieru, ani sonety o neopätovanej láske, keď môžeš kedykoľvek zájsť na diskotéku a tam „zbaliť“ nejakú tanečnicu. Dokonca ani nepochopené články o škodlivosti alkoholu, keď ten k piatku a všeobecnej spoločenskej zábave už akosi patrí. Musíme sa zmieriť s tým, že druhé tisícročie posunulo literatúru do elektronickej formy a scenárov rodinných seriálov.
Veď každý z nás potrebuje občas zastaviť v tomto uponáhľanom svete, sadnúť si pred telku a oddýchnuť si. A hoci po knihe v tejto miestnosti siahne iba málokto, s literatúrou sa stretne či si pozrie Profesionálov, Odsúdené, alebo Simpsonovcov. Veď niekto ten scenár predsa musel napísať :-) Je to skrátka tak – bohatstvo literatúry je naozaj nevyčísliteľné.
