Mohutný, biely, s najnovším Windowsom 98, ledva sa zmestil na stolík v rohu ocovej pracovnej miestnosti. Kým sa zapol, mama akurát stihla uvariť hosťom kávu. Bez rýchlovarnej kanvice podotýkam. Tí ju stihli vypiť akurát vtedy, keď sa stroj vypínal. Pýtate sa, prečo na to spomínam práve teraz? Pretože som, preklikávajúc facebook, narazila na sestru mojej kamarátky na fotke s našpúlenými perami a čiernymi linkami doprostred očných viečok. Stále nerozumiete? Tak čítajte ďalej.
Tento rok sa mám v pláne stať úspešnou maturantkou. To znamená, že je to desať rokov odvtedy, čo som s vypleštenými očami sledovala technikov, ako nám zapájajú už spomínaný počítač. Je to veľa alebo málo? Desať rokov je totižto doba, ktorá ubehla odvtedy, čo sa mne neznámy svet internetu otvoril, až dodnes, keď surfovanie netom považujem nielen za vec prirodzenú, ale v tejto dobe dokonca nevyhnutnú. Inými slovami, svetová sieť, donedávna ešte v plienkach, vyzrela na exhibicionistickú šľapku, na ktorú sa môže pozerať naozaj ktokoľvek. A to je jej hlavnou chybou.
Patrím do generácie, čo bola týmto „big bang-om“ zasiahnutá len sčasti. Využívala som ju na tlačenie obrázkov Shakiry, neskôr pre online hry, a napokon kvôli referátom ďalších mojich kolegov, lebo do školy sa mi ich nechcelo písať. Akurát prichádzala mánia „pokecu, kde si si mohol skvele pokecať“ a „myspace, stránky, kde máš svoje miesto“. A ja sa pýtam, kedy sa z toho všetkého vykľulo miesto, kde dvadsaťroční chlapi zakrytí čiernymi ofinami balia dvanásťročné dievčatá so samovražednými sklonmi a „antivichy efektom“ (vyzerať čo najstaršie) s výhradnou podporou webmasterov? Kedy prišla móda „duckface“ , narcizmu, nehygienickosti, natupírovaných vlasov a škúlenia? Kedy stihol vplyv Tokio Hotelu, Rytmusa, „zlatých reťázok“, piatich sponočiek do ofinky a smutného pohľadu na svet zničiť vývin dnešných mladých ľudí?
Facebook - miesto kde sa stretnúť a podeliť so svojimi priateľmi. Zo stránky, ktorá mala pôvodne slúžiť študentom na bližšiu komunikáciu, sa stala požieračka času väčšia ako hranie Sims, a najmä ďalšia možnosť sa znemožniť a dokázať demenciu a úpadok dnešného životného štýlu. Koľkokrát mi už ukázal, aké vínko obľubuje moja pätnásťročná sestra, aký veľký biceps má už známy zo školy, ako sa chce kamarátkina sestra v utorok zabiť a ako perfektne sa spoločensky unavila moja profesorka. Nemalo to byť len uľahčenie komunikácie medzi ľuďmi? Je mi jasné, že človek sa chce podeliť o svoje zážitky, no mal by uvážiť, či je na to okolitý svet pripravený J
A najkrajšie na tom všetkom je, že človek spútaný sociálnymi sieťami sa z nich už vlastne nevymoce. Vymazať svoj profil by znamenalo vymazať sa z virtuálneho sveta, ktorý sa už v niektorých prípadoch stáva výsostne uprednostňovaný pred tým reálnym. Veď a čo, nemusím mať ešte občiansky, stačí mi nick na pokeci. A tak jedinec, zapletený v pavučine internetu, je už vlastne akousi kuklou a iba čaká, kedy ho tá exhibicionistická tarantula zhltne nadobro.
PS: Ospravedlňujem sa za expresívny a maximálne subjektívny pohľad a preexponovanú kritiku, no moja známa na internete si práve zmenila profilovú fotku. Čierna ofina objíma macíka.
