Po obede, ktorý mi vôbec nechutil, sme sa zhodli na tom, že bude najlepšie premiestniť sa do BF, aby Američan videl na vlastné oči, čo poznal len z rozprávania. Tak sme sa presunuli na druhú stranu Devínskej a po obhliadke sme sa posadili na terasu, kde sme mali dohodnúť detaily spolupráce. Andersen predniesol svoj návrh a potom sa ospravedlnil, vraj musí neodkladne odísť. Neviem, čo bolo v tej chvíli dôležitejšie ako doriešiť naše firemné veci, ale on to zrejme vedel. Hneď po jeho odchode sa ma Američan opýtal, či by som mu mohol ja ešte raz vysvetliť, čo mu navrhoval Andersen, pretože tomu vôbec nerozumie. Tak som sa o to pokúsil a potvrdil som mu vlastne to, čo už aj sám vedel. Bude 50 % spolumajiteľom firmy, ktorá nebude vykonávať žiadnu činnosť, nebude mať žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok a jediným dôvodom jej existencie je spolupráca s BF, resp. prerozdelenie potencionálnych výnosov z Andersenovho podielu v BF. Po mojom výklade nasledovala jeho ďalšia otázka: „A nebolo by jednoduchšie vstúpiť priamo do BF?" „Samozrejme bolo," odpovedám, „ale Andersen povedal, že si to s tebou už dohodol a ty si to odsúhlasil." „Mne povedal, že má pre mňa zaujímavý biznis a ponúka mi za môj finančný vklad vo výške 50.000,- USD podiel v BF" pokračuje ďalej Američan. Po vzájomnom oboznamovaní sa s faktami novými ako pre jednu, tak aj pre druhú stranu, sme ukončili našu konverzáciu. Na konci sa pripojil aj Čolíto s konštatovaním, že počkáme na Andersena a definitívne sa rozhodneme čo a ako. Andersen prišiel okolo 18.00 a zasadli sme všetci štyria za „okrúhly stôl" a začali, myslel som si, posledné kolo rokovaní. Niektorí si možno všimli, že zrazu je reč o štyroch ľuďoch. Musím preto prezradiť ďalšiu skutočnosť. Bol to Andersen, kto ma zoznámil s Čolítom. S odstupom času som sa dozvedel, že mu Čolíto ponúkal finančný objem za jeho vstup do firmy, na čo Andersen zareagoval: „Ďakujem, Laci, ale ja nepotrebujem ani peniaze, ani nových spoločníkov. Ja to mám vyriešené." Na základe tejto informácie si Čolíto kúpil byt a finančné prostriedky, ktoré chcel dať do BF ako svoj vklad, využil na financovanie kúpy bytu. To len na dokreslenie vzťahu Čolíta a BF.
Takže rokovanie ohľadne finančného vstupu Američana do novozaloženej firmy mohlo začať. Američan požiadal Andersena o objasnenie už známych inštrukcií, ktoré však akosi stále nevedel prijať a pochopiť. Takže mu ich majster slova a písma predložil ešte raz spôsobom a šarmom, aký má len zopár vyvolených. Avšak pre čím ďalej tým viac pochybovačného Američana to bolo málo. Keď som videl, že by to neviedlo k žiadnemu racionálnemu záveru, tak som ponúkol návrh ja a ten znel: „Američan vstúpi do BF, Čolíto vstúpi do BF a výška jednotlivých podielov sa prepočíta aktuálne k výške jednotlivých finančných vkladov." Reakcia bola pozitívna zo strany Američana a Čolíta, čo sa však nedá povedať o Andersenovej. Zrejme to nezapadalo do jeho celkovej koncepcie a dal to aj patrične najavo. Na otázku, či s tým súhlasí, bez okolkov odpovedal „NIE". Potom pozrel na mňa a dodal: „Chcel by som s tebou rozprávať medzi štyrmi očami." Tak sme sa vzdialili od prekvapených prísediacich do kancelárie, hneď vedľa recepcie. Andersen zabuchol dvere a vyčítavým spôsobom sa ma opýtal, či som to myslel vážne, veď sme sa dohodli, že už nikoho do firmy nezoberieme. „Máš pravdu," odpovedal som, „ale tiež sme sa dohodli na tvojom finančnom vstupe vo výške rovnajúcej sa môjmu vstupu a do dnešného dňa sa tak nestalo. Firme hrozí škandál a fiasko a ty tu pozeráš len sám na seba a je ti jedno, že dodávateľ fitness vybavenia nemá zaplatené a stojí vďaka nám pred bankrotom. Američan, tvoj rodinný známy, je ochotný vložiť do firmy finančné prostriedky pochádzajúce z hypotekárnej banky. Za úrok ručí svojim celoživotným majetkom a ty to odmietaš. Nemáš žiadne právo sa takto správať a klásť si podmienky. Nemáme na to ani čas, ani možnosti, aj keď sa ti to nepáči. Viac nemám k tomu čo dodať." Zjavne pochopil, že nemá význam ma presviedčať a spolu sme sa vrátili k rokovaciemu stolu. Tam som znovu položil tú istú otázku a otvoril ešte raz hlasovanie, bohužiaľ s tým istým výsledkom. Američan a Čolíto sa na vlastné oči presvedčili, s kým majú do činenia. Nastalo trápne ticho, ktoré prerušil až Američan: „A kto mi zaplatí náklady súvisiace s mojou cestou na Slovensko ako aj poplatky za úver?" pohľadom sledujúc Andersena. „Veď si nemusel brať úver, ani sem cestovať, nikto ťa nenútil," znela odpoveď na Američanovu otázku. Ako obarený opustil naše rokovanie najskôr Američan a hneď za ním nasledoval Andersen. Skončilo to horšie, ako som očakával. Možno som to aj očakával, ale spoliehal som sa na čaro osobnosti môjho spoločníka, no precenil som ho. Boli sme presne tam, kde pred týždňom, pardon, pred mesiacom, pred pol rokom, vlastne od samého začiatku mojej spolupráce s Andersenom. Bolo mi jasné, že je koniec. To som skonštatoval zatiaľ iba sám pre seba vo svojom vnútri. Rozlúčil som sa s Čolítom a odišiel domov, ktorý sa mi zdal zrazu taký vzdialený (30 km). Poviem vám, hlavou sa vám v takýchto chvíľach preháňa všeličo. A môžem vám potvrdiť, že to na vás zanechá hlboké stopy. A to som ešte nevedel, čo mi prinesie budúcnosť!
pokračovanie zajtra...
prípadným záujemcom prepošlem e-mailom full verziu
