Žijeme naozaj v zvláštnej dobe. Dovolím si tvrdiť, že nikto, alebo aby som neobišiel vizionárov, tak skoro nikto si nevedel predstaviť aký dosah budú mať na náš život, všetky tie zmeny po roku 1989. Tešili sme sa, tlačili a mrzli na námestiach a tiež štrngali kľúčmi. Alebo bol to taký iný mráz, bol to taký iný štrngot kľúčov. Bola to zmena. Bola to výzva. Boli sme si všetci blízky. Sľúbili sme si lásku...
Máme tu rok 2011. M. Žbirka spieva ešte 22 dní, my však máme už 22 rokov po. Nechcem tu však porovnávať ceny pred a po, ani životnú úroveň, kvalitu školstva, zdravotníctva...chcel by som tu poukázať na zmenu správania sa ľudí, zmenu komunikácie, zmenu charakterovú. Stali sme sa novodobými otrokmi matérie, vykorisťovanými kapitalizmom, systémom. Nie sme si istý zajtrajškom. Stres sa stal bežnou súčasťou nášho života. Vkradol sa nám do mysli, do spánku, do vzťahov. Stali sme sa uzavretejšími, ešte viac a hlavne bytostne egoistickejšími, citovo vyprahnutejšími. A to mám na mysli city nie len k nášmu miláčikovi. Hodnota nášho života je premietnutá do čísel (daňových, sociálnych, zdravotných, hypotekárnych, bankových, a zopár ešte -ých). Nikoho nezaujíma, že ste ľudská bytosť, že ste človek. Máš problémy? Poraď si sám. A tak sa staráte, viď DNV, teraz nedávno bolo ročné výročie. Sme plný zášte, nenávisti a čoraz častejšie nás prepadajú depresie, beznádej. Vytratilo sa to svetielko v očiach, tá motivácia, ten spoločný cieľ. To, že sme si sľúbili lásku? Koho to už dnes, prosím vás, zaujíma.
No poviem vám, je mi z toho smutno. Už teraz je problém nájsť si skutočného priateľa, skutočného partnera , pracovného ako aj osobného. Takého, ktorý Vás z čistého srdca objíme, odovzdá kúsok ľudského tepla a lásky. A to mám na mysli generáciu z námestí. Tá dnešná, násťročná, je už úplne iná. Obávam sa akých bude ďalších 22 rokov, akým smerom sa bude vývoj, ľudský vývoj, uberať.
Ukončil by som to takým lasicovským. Na šťastie, ja ešte zopár ozajstných priateľov mám...
