Boháč.
Pracoval som na stavbe rekreačného zariadenia v malebnom horskom prostredí pri malom umelom jazierku, kúsok od malej dedinky. Na druhej strane jazierka je postavených veľa súkromných chát. Jedna je však veľká, poschodová s veľkou terasou nad dvoma garážami, „obohnaná“ dvojmetrovým z priečelia murovaným a ostatok drôteným plotom, okolo asi pol hektárového lesného porastu. -Tam určite býva poriadny pracháč.(pomyslel som si) Na obedy som chodieval do jedinej krčmy v dedine, kde aj varili pre dôchodcov. Jedného dňa pri príchode na obed som uvidel v kúte sedieť s hlavou na stole plnom porozhadzovaných bankoviek „chrápajúceho“ postaršieho, tučného v kvalitnom obleku oblečeného pána. Sadol som si k stolu do druhého kúta k staršiemu „domorodcovi“ ktorému som pomohol opraviť strechu na jeho chalúpke a spýtal sa:
-Henten, čo tam chrápe na „prachoch“ to je čo zač? Nemám mu ísť „potiahnuť“ nejakú „tisícku“ na pivčo? (zavtipkoval som) -Kašli, naňho, somára starého! A sám od seba sa rozhovoril: -Spoznal som ho, keď mi ho predstavila moja sesternica, ktorá sa doň zaľúbila na vysokej škole. Vtedy tam robil praktikanta. Od samého začiatku sa mi nepáčil, správal sa povýšenecky. Dohováral som sesternici, aby sa naň vykašľala, no neposlúchla. Hneď po skončení školy sa s ním zosobášila a narodili sa im dvojičky, dvaja chlapci. On si stále robil kariéru, nakoniec sa „vyšplhal“ na miesto vysokého krajského „funkcionára“. Keď mu deti doštudovali, odišli pracovať do zahraničia. Postavil veľký dom, mysliac si, že ich ním priláka (to je ten veľký, za jazerom), ale sa nevrátili. Jeden sa usadil vo Švédsku a druhý v Anglicku. Iba raz sa tu stavili a porozprávali aj so mnou. Ich matka za nimi pár krát bola, ale na cestu jej nedal ani korunu, musela si sama ušetriť. Keď už „odišiel“ na dôchodok, tak dom v meste predali a nasťahovali sa tu. Jeho žena (moja sesternica) často chodievala porozprávať sa, za mojou sestrou i ženou. Za mnou sa neopovážila, lebo poznala môj názor. Veľa krát som sa k vôli nej aj zo svojou ženou pohádal. Keď ochorela, a prepustili ju z nemocnice tak sa chodila o ňu starať moja sestra a aj jemu navarila. Po smrti svojej ženy prišiel za mojou sestrou, poprosiť, či by mu nechodila navariť a poupratovať dom, že jej zaplatí. Dohováral som jej, aby nešla. Neposlúchla. Rok a pol tam chodila a nakoniec jej vynadal, že ho okráda a zle varí. S plačom prišla za mnou sa posťažovať. Teraz už k nemu, do jeho domu prídu sem tam, iba jeho bývalí kolegovia a to sa tak „dožerú“ že ich musia do aut nakladať. Aj včera tam boli a dnes prišiel tu, asi na obed, alebo si „vyrovnať“ hladinu alkoholu a zachrápal. Sám vidíš, že každý naňho kašle. Nechápem čo ho v tejto dedine ešte drží. Prečo nepredá dom a nejde niekam do.. .....
Nepamätám si, čo som vtedy povedal, ako zareagoval, vtedy som bol mladý mal som veľa nesplnených túžob, tak jeho osud ma nezaujímal. Najedol som sa a išiel „naháňať“ pre svoje potreby „prachy“. Čo som to šiel „naháňať“ ? Áno vtedy i ja som svoje šťastie hľadal v peniazoch, ale nikdy sa mi nepodarilo ich zohnať toľko, aby som bol spokojný. Som rád, že som túto „cestu“ opustil a svoje šťastie už v peniazoch nehľadám.
Načrel som do svojej pamäti a hľadal, či som sa stretol z človekom ktorý bol „prachatý“ a aj šťastný. Spomenul som si na stretnutie s postarším pánom, na svadbe kamarátkinej sesternice.
Deduľo.
Mal som osemnásť, po vyučení, tak som si „užíval“ posledné dni svojej mladosti ktoré mi ostávali do nástupu na základnú prezenčnú vojenskú službu. Tak nazývali dvojročný vojenský výcvik, ktorý musel absolvovať každý zdravý dospelý muž, občan nášho vtedajšieho štátu. Mal som veľa kamarátov a kamarátok, ale najviac som si rozumel z Veronikou. Keď ma pozvala, aby som jej robil partnera na sesternicinej svadbe, s potešením som pozvanie prijal. Bola to veľká svadba, asi 100 ľudí, ale okrem jej rodičov, jej brata a sestry som nikoho nepoznal. Po svadobnom obrade a gratuláciách sme sa presunuli do sály hotela k prestretým stolom, živou kapelou a tanečným parketom. Bavili sme sa fajn a po polnočnom tanci spojenom s obradom očepčenia mi Veronika povedala: -Po tomto obrade ťa chvíľu nechám samého, lebo pôjdem pomôcť sesternici sa prezliecť. Keď odišla a šiel som k stolu, kývol na mňa starší pán v modernom obleku s vestou a ukázal na stoličku vedľa seba, aby som si prisadol. Potom sme sa predstavili a pýta sa: -Dlho sa poznáte s Veronikou? -Už od základnej školy a aj do tanečnej sme spolu rok chodili.(odpovedám) -Je to fajn dievča a porozprával mi pár príhod ktoré spolu prežili. -Aj mne sa páči a cítim sa v jej spoločnosti príjemne. Prepáčte nemôžem si zobrať trocha vody, po tanci som vysmädol. -Jasné nech sa páči môžete si dať aj whisky, alebo tuto z tohto vínka vám nalejem. -Ďakujem z alkoholických nápojov mám rád iba pivo, ale Veronika ho nemá rada tak pijem iba vodu aby som ju k vôli pivu nestratil. -Tak vy sa o ňu bojíte? ( zasmial sa ) Nebojte sa ja jej to vysvetlím. A požiadal čašníka aby mi jedného „čapáka“ priniesol. Kým mi ho priniesol rozprával, čo všetko pivo obsahuje čo je v ňom dobré a čo zlé pre ľudský organizmus a o víne aj jeho chemické zloženie. (úplná prednáška) Nechal som ho rozprávať a keď som už držal pohár chladeného piva vo svojich rukách hovorím: -Tak si teda pripime na krásu našich dievčat, nech sa na nás nehnevajú. Zobral svoj pohár z vínom a štrngli sme si. Vypil som ho takmer celé na ex .Konečne som sa schladil a pýtam sa: - Vám v tom obleku nie je horúco? -Je, ale „moja“ povedala, že na svadbe musím byť v obleku. -Čo? Bojíte sa aby ste ju nestratili. (a zasmial som sa pre zmenu teraz ja). On sa „zamrvil“ povolil si kravatu a zasmial sa tiež. -Nebojte, pokojne sa vyzlečte ja to vašej partnerke vysvetlím.(snažil som sa ho tým upokojiť) -Ja pravdu povediac obleky priam neznášam, najradšej sa cítim v teplákoch. Juj to boli krásne časy keď ma moje dospievajúce dcéry učili tancovať rocken rol. Od Preslyho mali hádam všetky jeho platne, a stále ich doma prehrávali, ani pracovať som nemohol a musel som v teplákoch s nimi tancovať. Zobliekol si sako, vestu i kravatu a prehodil cez operadlo stoličky. Dopíjal som pivo, akurát vtedy keď prichádzali naše partnerky. -To pivo som mu objednal ja, nehnevaj sa naň ho Vieročka. (rýchlo jej povedal pán) Obe sa zasmiali a Veronika mu vraví: -Ja sa vôbec nehnevám, na oslavách sa má jesť a piť to čo komu chutí, ale nemám rada keď to niekto preženie a vy obaja ste hádam najtriezvejší, (oblapila ho a dala pusu na čelo) ty si,“deduľo“, vy ste moji zlatí chlapci. A dala pusu aj mne. Potom „deduľovej“ partnerke hovorím: Vy sa na manžela tiež nehnevajte, teraz po polnoci sa tu môže tancovať hoc aj v teplákoch. -Ďakujem, (odpovedala mi so smiechom), zobrala deduľa za ruku a odišli zo sály.
V tom vyhlásili sólo pre mladomanželov (už prezlečených do „civilných“ šiat), všetci svadobčania utvorili okolo nich veľký kruh a tancovali. Keď tanca mali mladí už dosť a začinalo to byť nudné, vošli do kruhu na veľké prekvapenie všetkých, deduľo s partnerkou, v športovom oblečení, v rovnakých pestrofarebných košeliach, obutý v teniskách a s golfovými čapicami na hlavách. Odbehol som k muzikantom a požiadal, aby im zahrali niečo od Preslyho. Keď začali hrať, deduľo to roztočil. Predvádzal kadejaké „figúry“ ostaní ho napodobňovali, tlieskali, výskali, ženy vchádzali do kruhu k deduľovi, trhali a šklbali sebou v rytme hudby, niektorým takmer ňadrá „povyskakovali“ z výstrihov. Takmer úplná „divočina“. Dokonca i personál hotela sa prišiel pozrieť „čo sa deje“. Skrátka super zábava. Keď dotancovali deduľo prišiel za mnou a vraví mi: -Ďakujem vám. -??? ...Síce neviem za čo, ale prosím, tancovali ste úžasne ako 20 ročný. Po svadbe cestou domov Veronike vravím:
-Tvoj deduľo z manželkou boli super, to je tvoj starý otec? - Nie, to je brat mojej starej mamy a tá jeho partnerka nie je jeho manželka, ale jeho bývalá študentka, teraz i jeho opatrovateľka doktorka chémie i medicíny p. Eva . Stretla som sa s nimi prvý krát u starej mamy, vtedy mi bolo 12r. Každý rok na prázdniny som tam chodila, on vtedy u starej mamy býval. No nebol veselý ako dnes. A začala mi rozprávať jeho stručný životopis:
- Deduľo je najmladší z deviatich detí. Výborne sa učil, ale na školu nemal, tak keď dospel, najstarší brat ho zobral so sebou do Ameriky. Pracovali tam v konzervárni a on si popri tom urobil aj školu, (chémia to je jeho hoby) podarilo sa mu vyvinúť nový konzervačný prostriedok, dostal sa medzi chemikov a neskôr po vyštudovaní prednášal na vysokej škole. Má 4 či 5 doktorátov komunikuje, anglicky, nemecky, latinsky, španielsky i portugalsky. Prešiel hádam celý svet po rôznych školách a miestach kde potrebovali vyriešiť problém spôsobený chémiou čí chorobou. Tak bol aj v Africkej púšti, Amazonskej džungli ba i neraz v Ćíne a Japonsku. Napísal aj niekoľko vedeckých kníh takže jeho meno poznajú chemici na celom svete. S peniazmi problém nemá, stále mu chodia na účet nejaké podiely z vynálezov či patentov, ale kupovať na seba, alebo variť to nevie. Potrebuje, aby o sa o neho neustále niekto staral, bo by ináč možno i umrel od hladu. Keď mu umrela manželka a jeho dve dcéry pre pracovné povinnosti sa oň nevedeli postarať, tak odišiel do penzie a presťahoval sa ku mojej starej mame. U nej si zriadil malú pracovňu a znovu začal pracovať. Často chodievala za ním na konzultácie i p. Eva (pacuje vo výskume na liečivá v Rakúsku a bola to „jeho“ jediná študentka ktorá vie aj slovensky, pretože jej mama je Slovenka). Keď zomrela stará mama a on ostal bývať sám, bol naň žalostný pohľad. Bol vychudnutý takmer na kosť a tak som mu povedala, aby si niekoho našiel, alebo sa nasťahoval k nám, moji rodičia mu to na pohrebe starej mami ponúkli. Nechcel nás vraj za 57;ažovať. V ten deň prišla za ním aj p. Eva, tak som si s ňou o deduľovi porozprávala. Tá hneď bez zaváhania začala baliť deduľuve knihy a rázne mu povedala. „Nechcem počuť žiadne výhovorky, pôjdete bývať ku mne, ja sa o vás postarám“.
Do týždňa sa k nej presťahoval. Keď som oslavovala 16r. prišiel mi zagratulovať aj s p. Evou, a jej 12r dcérkou Izabel. Bol vysmiaty „od ucha k uchu“ doniesli mi kopec darčekov až som sa od radosti rozplakala. Celý týždeň boli u nás, chodili sme po mestách, hradoch a zámkoch, na čo som ukázala, mi bol ihneď ochotný kúpiť, musela som ho neraz odhovárať, aby tak nerobil. Bol a myslím, že bude do svojho konca už len šťastný. Aj na svadbe bol šťastný, videl si to sám.
Bývajú na okraji Viedne, vo velikánskom dome z veľkou krásnou záhradou (ktorý kúpil deduľo, niekedy ti ukážem fotky ktoré mi priniesol) vedľa domu Číňana (majiteľa reštaurácie) ktorý sa stal ich rodinným priateľom a stará sa nie len o ich správnu výživu, ale aj o ich záhradu v ktorej pestuje aj čínsku zeleninu a dokonca učí Izabel čínštinu. Deduľo teraz s p. Evou chodia prednášať po svete na školy i vedecké stretnutia na ktoré ich často pozývajú, a spoločne pracujú na Evinom výskume. Všetkým okolo môjho zlatučkého a milého deduľka je fajn a sú určite aj šťastní. -A koľko rokov má tvoj deduľko? -Bude mať o mesiac 72r. -???....ja som mu hádal tak najviac 65r.,žasnem nad jeho skromnosťou pri toľkých vedomostiach a prajem mu ešte veľa šťastných rokov. Takýto super ľudia by mali žiť večne. -Ďakujem, (a prikývla hlavou Veronika).
Žil „deduľo“ správne? Áno. Takýto štýl života je pre mňa prijateľný a snažím sa, aby aj môj bol podobný. Peniaze za prácu majú slúžiť pre ďalší rozvoj svojej osobnosti, upevňovanie vzťahov rodiny, priateľov a nie na upevňovanie svojej moci, povyšovanie sa a vychvaľovanie. Napadli ma dva krásne výroky Vlasty Buriána (v krčmách často svojsky „alkoholicky“ pochopené):
1.-„Peníze jsou obeživo a proto je nutné rychle ji dát do oběhu, čím rychleji ji minete, tým rychleji se vrátí“. Ak peniaze použijem na vzdelávanie seba a svojich blízkych, tak určite budú na osoh, časom sa viac násobne vrátia a v prípade choroby mi určite rodina a priatelia pomôžu. Ak peniaze zhromažďujeme a pred ostatnými ľuďmi sa nimi vystatujeme v prípade choroby sa môžeme dočkať „pomoci“ iba od tých, ktorí bažia po peniazoch, prípadne od dedičov.
2. -„Člověk má jít do hrobu zhumplovanej“. Ak budem aktívny (samozrejme v rámci svojho zdravia) po celý svoj život, môžem očakávať príchod svojej smrti v spoločnosti rodiny a priateľov. Ak v starobe budem na svojom „bohatstve“ iba nečinne „sedieť“ môžem očakávať od svojich potomkov a priateľov čo najskorší „odchod“, aby sa mohli o pozostalosť rýchlo podeliť.
