Zvonce.
Na návšteve u starej mamy, sediac na lavici v kuchyni pri okne, popíjajúc výborný bylinkový čaj som počúval jej krásne vyprávania o živote. V tom čase i keď dedina mala už založené Jednotné Roľnícke Družstvo, takmer v každom dome chovali ešte kravu, alebo kozu či ovce. Tak chovatelia si platili pastiera kráv a baču s valachmi.
Zrazu stará mama pozerajúc do okna, prerušila rozprávanie a vraví mi:
-Aha, tamto ide bača, vybehni za ním a zavolaj ho k nám.
-Pánbo daj dobrý deň stará mať. (pozdravil keď vošiel do dvora)
-Pán boh daj, no poď sem, nech si ťa dobre obzriem, Janko. Ľudia vravia, že si dobrý a čistotný bača.
-Snažím sa, aby boli ovečky aj ich gazdovia spokojný a tiež aby sme spolu s valachmi aj niečo z tejto neľahkej roboty mali.
-Múdro vravíš synak a nie len postavou, ale aj rečami mi pripomínaš tvojho nebohého otca.
-Áno? Málo si ho pamätám, mal som sotva 9r. keď ho privalil v lese strom.
-Ja som ho poznala veľmi dobre a aj tvojej mame bol veľmi dobrým manželom. Neviem, prečo tá Smrť si vyberá najprv tých najlepších chlapov a haľaburdy necháva. A čo ťa primälo, že si sa dal na bačovstvo? Tuším si robil v bani.
-Áno, 18r som fáral, nastúpil som tam, aby som sa vojenčine vyhol a nejako som tam „stvrdol", aj ma 4x zavalilo, ale vždy sa mi podarilo vyviaznuť z toho zdravý. Keď som však „pochoval" svojho tretieho kamaráta a aj mňa trochu pritlačilo, (dvanásť hodín som „čakal" ležiac na bruchu privalený veľkými kameňmi tak, že som nemohol vytiahnuť z pod nich nohu kým prišli záchranári, bolo to hrozné) zaprisahal som sa, že ak prežijem tak z fáraním navždy skončím. Žena i deti sa potešili môjmu rozhodnutiu, ale po uzdravení nohy som nevedel čo robiť. Pri liečení nohy mi totiž to zistili aj zaprášené pľúca a tak ma „vypísali" na invalidný, vraj iba dočasný dôchodok. Nerozumiem tomu, ale čo už s tým narobím. Náš starý bača mi ponúkol svoje miesto, lebo vraj už bačovať nevládze a mne verí. Bál som sa, či to zvládnem, ale nakoniec som to vzal, na čistom horskom vzduchu sa mi ľahšie dýcha a aj k dôchodku si trochu prilepším. Niečo za mlada som sa naučil, keď som robil bačovi honelníka, valachov mám dobrých, mocných a aj pri žene môžem častejšie pobudnúť a vychovávať naše dietky. I teraz som „zbehol", bo tomu môjmu najstaršiemu „galganovi" sa pestvá zachcelo vystrájať a mater neposlúchať. Tuším môj remeň bude mať robotu.
- No poď, Janko so mnou, niečo ti dám. (A vybrali sme sa spoločne do stodoly) Koľko je tomu tvojmu najstaršiemu?
-Na jeseň bude mať 15r.
-Tak to je už „parobok". Vieš ty čo, pošli ho ty za mnou, potrebujem pooberať jablká tie skoré (jakubky) padajú do potoka a škoda ich dolu vodou podaromnici posielať, alebo ešte lepšie bude, keď pošleš za mnou všetky tri svoje deti, aspoň sa budeš môcť v pokoji so ženou porozprávať a remeň nechaj v gatiach alebo ho daj dolu aj s gaťami keď budete sami. (A šibalsky sa zasmiala)
-Dobre nedbám, pošlem, ale pár pohlavkov mu dám, aby si spomenul, aj na svojho otca. (Vošli sme do stodoly)
-Dobre, ako myslíš. Aha tamto na hrade visia zvonce, zober si ich!
-Pre pána Jána, toľké bohatstvo a len takto na hrade povesené, nebojíte sa, že vám ich niekto ukradne?
-Ukradne? Načo že by komu boli staré zvonce, iba ak tomu kto ovce chová, a to by som podľa zvuku ľahko spoznala, kto ich šľohol.
-Tie sú krásne, samé spiežovce, tie zvuky a tie mosadzné pracky. Nádhera. (Rozprával, zvesujúc šesť zvoncov z hrady). Vraj načo by komu boli, hocikto z mesta by vám za ne dal hŕbu peňazí.
-Ale veď netáraj, hádam si v meste ľudia na krky zvonce vešajú? (zasmiala sa)
-Nie na krky, po stenách v domoch a nie len zvonce, ale aj biče, valašky ba niektorí aj kolesá z vozov. Minulý týždeň som na jednom zvonci opravoval remeň a turista z mesta ho odo mňa drankal. Ponúkal neuveriteľné peniaze, vraj aby som mu ho predal. No nepochodil, ja zvonce potrebujem, aby som ich túlavým, nezbedným ovciam na krky vešal.
- No toto. Keď to povyprávam susedovie Mare tá sa bude tak rehotať, že jej aj ten posledný zub vypadne. Vraj na steny vešajú (zasmiala sa ) obrázky na steny patria, ale zvonce? Sprostosť. Dobre robím, že ich tebe dávam, viem že ti budú na osoh a budú cengať tam kde majú, na krkoch oviec. Moje deti a ani vnúčence ovce nechovajú a asi ani nikdy chovať nebudú tak si ich zober ty, aby niektorého z mojich potomkov náhodou nenapadla taká sprostosť, vešať ich po stenách. Cha cha cha ... zvonce na steny....cha cha...
- Čože? Môžem si ich zobrať všetky?......Ale veď ja nemám toľko peňazí aby som vám za ne zaplatil.
- A kto tu vraví o peniazoch? Mne sú už na nič, chovať ovce už nebudem a vešať na stenu moje zvonce nik nebude. Ty si bača, ovce máš, tak ich potrebuješ.
- Pán Boh vám to zaplať, stará mať, sľubujem že všetky budú len na krkoch ovečiek cengotať. Ach to bude krása keď po ránu budem ovce na pašu vyháňať. (stále si jeden po druhom prekladal z ruky do ruky a cengal) Tento z hrubým hlasom dám baranovi, aby som vedel či si dobre svoju úlohu v čriede plní. A sám pre seba sa zasmial. Ohohój to bude nádhera.
Bol to prekrásny pohľad, ako sa z obyčajných zvoncov vedel tešiť.
-Ozaj skoro som zabudol tie svoje deti vám ihneď pošlem. Dovidenia stará mať.
-Dovidenia a buď vždy dobrým bačom.
-Budeeeeééém!
Idúc domov si stále prekladajúc zvonce z ruky do ruky pri uchu vycengával a keď sa od nás už dostatočne vzdialil so starou mamou sme to už nevydržali a spontánne sa obaja naraz hlasno rozosmiali. Pozrel som na hodinky a vravím:
-Stará mama ja už musím domov, ale určite zas za vami o týždeň prídem bo som zvedavý ako to dopadlo z jeho deťmi a jablkami.
-Príď o dva týždne v nedeľu poobede, príde za mnou i bača a prinesie čerstvého syra dám ti ochutnať.
-A to už ako viete?
-Viem, ale nepoviem. (A šibalsky sa zasmiala)
-Tak dovidenia stará mama a v tú nedeľu určite prídem.
-Dovidenia a s radostným úsmevom ma vyprevadila.
O dva týždne v nedeľu.
Na tento deň som sa už celý týždeň tešil, nedeľný obed som rýchlo „hádzal" do seba a matka sa ma pýta:
-Čo tak rýchlo „hlceš"? Kam sa ponáhľaš?
-Za starou mamou.
-A čo také dôležité jej nesieš?
-Nič, len som zvedavý na jej rozprávanie.
-Tak jej zober aj z nášho nedeľného obeda (naplnila jedlom obedár) a pozdrav ju od nás.
-Jasnačka.
Schmatol som obedár, sadol do auta a odfrčal za starou mamou. Keď som sa s ňou stretol na jeden nádych zo mňa vyšlo:
-Dobrý deň, stará mama, mama s otcom vás pozdravujú, posielajú vám obed. Ako dopadla oberačka jabĺk?
-Nuž, vitaj synak (z chuti sa rozosmiala) a už sa toľko neponáhľaj, dnes je nedeľa, tak času máme habadej.
-Ale keď ja som taký zvedavýýý.....(a zasmial som sa)
-A frajerku nemáš, keď za starou babou beháš? (smiech)
-Čo by som nemal. Mám, ale do večera môže počkať. Teraz je pre mňa dôležitejšie vaše rozprávanie. (podal som jej obedár) Tak ma už toľko nenapínajte a poďme si sadnúť.
-Dobre teda. (šibalsky sa usmiala a vošli sme do kuchyne) Tá polievka pekne vonia, hoci som už obedovala tuším si z nej trochu dám.
Sadla ku stolu a podal som jej lyžicu.
-Dobrú chuť, len si zajedzte kým je teplá a rozprávajte.
-No dobre keď si taký nedočkavý.
Nalial som si šálku čaju, sadol k stolu a stará mama srkajúc polievku začala rozprávať:
-Len čo si vtedy odišiel, asi za hodinku prišli za mnou všetky tri bačove deti, pekne pozdravili a doniesli mi kus slaniny a pár klobás. Ak máš chuť, zober si, sú v pitvore v špajz skrini.
Najprv som sa detí povypytovala na ich roky a rozdelila práce. Vy dvaja mladší choďte mi nazbierať trezalky a materinej dúšky, hen za potok na stráni jej rastie habadej, ja už nevládzem chodiť do kopca, určite tieto zeliny poznáte. „Jasnačka aj našej mame ich zbierame" a zo smiechom sa rozbehli za potok. A ty synak zober henten rebrík, košíky a ideme na jablká. Keď som mu ukázala ktoré má pooberať, išla som do záhradky a narezala kyticu šípových ruží. Asi za hodinku sme sa vo dvore zišli všetci, najstarší s dvomi košíkmi plných jabĺk, mladší s kyticami zelín a dokonca aj moje husičky prišli z paše. Keď sme vo dvore všetko porobili, sadli sme si v kuchyni na lavicu a ja som im povyprávala najprv o ich starom otcovi, aký bol, ako žil. Potom o ich otcovi ako sa od svojich 9-tich rokov musel s matkou starať o hospodárstvo i svoju mladšiu sestričku. Počúvali ma pozorne, na niektorých príbehoch sa zasmiali, na niektorých aj trochu poplakali. Dobre vychované má svoje dietky ten náš bača. Nakoniec im vravím: „Na svojho i starého otca môžete byť hrdý, vždy boli statočný, poctivý a pracovitý. Buďte takými aj vy. Jeden druhému si pomáhajte, slabším neubližujte a vy chlapci keď dorastiete chovajte sa k ženám galantne a nikdy ich nebite. Len slabý muž dokáže udrieť ženu". Po mojich radách sme sa ešte trošku pohrali a keď som ich vyprevádzala domov z natrhaných jabĺk som si päť zorala pre svoje kamarátky a ostatné som im dala zo slovami: „Tie ostatné dajte svojej mame, ona už bude vedieť čo s nimi urobiť, sú to dobré sladké jablká, ale nedajú sa dlho skladovať, mne a mojim kamarátkam týchto päť bohate stačí. Vy chlapci a najmä ty najstarší, daj mame túto kyticu ruží a už jej nikdy neubližuj. Máš pätnásť, si už takmer chlap, mal by si v domácnosti zastúpiť svojho otca kým je na salaši".
Na druhý deň mi bačova dcéra priniesla jablkovú štrúdľu, celú jednu „palicu" a poďakovanie od mamy.
Na ďalší deň prišli na návštevu kamarátky, pohostila som ich štrúdľou i jablkami. Povedala som im, že to ja som pre ne upiekla, neverili mi, ale chutila znamenite. Jedna kamarátka bola na cintoríne a spýtala sa ma, či náhodou neviem kto dal kvety a zapálil sviečky na hrobe bačovho otca.
-Prezradili ste im?
-Ešteže čo. Nech si lámu hlavy ďalej, aj tak nemajú čo robiť. (a obaja sme sa zasmiali)
-Bolo to krásne......ste úžasná stará mama, mám Vás rád!
-Ďakujem. (a nahodila ten svoj nezabudnuteľný „šibalský úsmev")
O chvíľu zavŕzgala, buchla bránka a zo dvora sa ozval bačov hrubý hlas:
-Panbo daj dobrý deň, doma sú?
Vybehol som na gánok a odpovedám:
-Pán Boh daj aj vám, poďte len ďalej, stará mama je v kuchyni, určite sa poteší vašej návšteve.
-Vítaj bača, čo zvonce už si po stenách rozvešal? (uštipačne ho zo smiechom podpichla)
-Horkýže po stenách, na krkoch ovečiek cengajú, ach, mali by ste počuť, aká je to nádhera. Tuším, aj ovciam sa to zapáčilo, bo sa mi zdá, že mlieka viac „púšťajú" a je aj hustejšie. Tuto, doniesol som na koštovku (z ruksaku začal vyťahovať trojlitrový demižón žinčice, hrudku syra a dva krásne cifrované oštiepky).
-Veľmi pekne ďakujem, určite je dobrá, nože synak podaj poháre hneď okoštujeme. Pravdu povediac žinčicu som tento rok ešte nepila. Pre pána Jána a toho syra si až toľko nemusel nosiť, veď je ho najmenej tri kilá.
-To nie ja, ale ovečky za tie krásne zvonce čo im krkoch cengajú, vám z vďaky posielajú a odo mňa tuto moja vlastná výroba (a podal jej do rúk dva oštiepky).
Nalial som do pohárov žinčice, jeden podal starej mame zo slovami:
-Pripime si na bačovo zdravie, nech sa mu darí ešte dlhé roky takéto dobroty dorábať.
-Na zdravie .....Ach tá je ale hustá, určite hodne syra si do nej prepasíroval.....A aj ten syr je vynikajúci, nikomu z neho nedám, bryndze narobím, ako muž umrel, domácu bryndzu som nejedla. Ďakujem, si naozaj výborný bača a aj oštiepky vieš kvalitné robiť (klepkajúc po nich hánkom prsta, skúšala tvrdosť ) takéto iba mocné ruky dokážu urobiť. Pritom sú krásne cifrované a voňavým svrčinovým drevom zaúdené. Tie formy si kde zobral? Ešte som také cifry tu v okolí nevidela. Sú krásne.
-Ďakujem, to som si ja vymyslel a vystrúhal, vy ste prvá, ktorá ich okrem mojej rodiny a valachov videla a už dorábam formy na srdiečko a kohútika. Myslíte, že budú aj gazdovia spokojný?
- Že či, budú uchvátený a tebe sa určite aj náležite zavďačia.
-Zavďačia? Ja by som sa vám mal zavďačiť len neviem ako.
-Za čo? Za zvonce si sa mi už dostatočne zavďačil, tuto týmito dobrotami.
-Za zvonce, na vás do smrti nezabudnem, ale za svoje deti, lebo neviem čo ste to s nimi porobili. Čo boli u vás na jablkách sú ako vymenené. Chlapci mame ruže priniesli, bez reptania jej pomáhajú, po dvore poupratujú a vôbec sa medzi sebou už nehašteria a nebijú. Dokonca aj na cintoríne hroby poupravovali.
-Čo som s nimi urobila? Nuž keď to chceš vedieť tak nič, iba som im povedala aby boli hrdý na svoje meno ktoré nosia a nikdy mu nerobili hanbu.
-???.... A to im stačilo?
-Ako vidíš áno. Bolo to účinnejšie ako tvoj remeň. ( šibalsky sa na baču usmiala)
Ešte raz sa jeden druhému za všetko poďakovali a bača sa vybral na salaš za svojimi ovečkami.
Ach bol to prekrásny zážitok, ani domov sa mi nechcelo, ale musel som:
-Stará mama bolo mi u vás nádherne, ale musím už i ja odísť, bo sa zvečerieva.
-Ja viem, na tu máš, zober mame oštiepky a aj trochu žinčice, má ju rada, tak nech si pochutí.
-A vám čo ostane? Nie to nemôžem.
-Mne stačí tuto ten syr, urobím si z neho bryndzu a budem mať i dva týždne čím halušky posýpať. Oštiepky ja už neužujem, (ukázala na svoj posledný zub)nemám čím a aj klobásku si ber, budeš mať do roboty na desiatu.
-Dobre teda, vidím, že s vami sa hádať nedá! A spoločne sme sa zasmiali.
-No tak už bež, synak, frajerka čaká (vyprevadila ma k bráničke), ja musím ešte počkať na svoje husičky.
Odvtedy buď bača alebo jeho valasi, keď prišli do dediny, vždy starej mame priniesli keď nie syra aspoň žinčice.
Cestou domov som si predstavoval aké to bolo na dedine pred „kolektivizáciou". Určite si v podtatranských obciach ľudia baču vážili viac ako svojho richtára. Určite si ho gazdovia starostlivo vyberali, lebo mu na celé leto zverovali nie len svoje ovečky, ale tak trochu aj zdravie svojej rodiny. Bača nebol a nemohol byť sprostý, ako o nich často píšu.
Naopak, dobrý bača musí dokázať bez elektriny v tvrdých podmienkach prírody udržať nie len dokonalú čistotu a hygienu, ale vedieť sa postarať o potravu i zdravie valachov a oviec. Musí zvládať aj výrobu syra a iných produktov z ovčieho mlieka. Bačovstvo je tvrdá a zodpovedná práca a len málo kto ju dokáže kvalitne vykonávať. Ja si bačov vážim. Mnohý si salaš a život baču spájajú iba s romantikou a očakávajú od baču a jeho valachov určité „teatrálne" vystupovanie. Kto neprežil aspoň jeden deň a neprespal na salaši tak o salašníctve nevie nič. Ja som na salaši strávil vo svojich desiatich rokoch tri dni a nikdy na ne nezabudnem.
