Bankové pobočky sú miesta násilia a stresu.

Dnes je možné takmer všetko v banke vybaviť z gauča obývačky. Od platby, cez sledovanie účtov, operácie s trvalými príkazmi, limity na platobné karty všetkých členov domácnosti, až po ponuky na úver, alebo dokonca vybavenie úveru. Predsa človek z mäsa a kostí potrebuje raz za čas prísť do banky z tehiel a malty, aby vybavil alebo spýtal sa na niečo, čo mu nieje jasné, alebo jednoducho aby si podvedome overil, že tá jeho banka nie je nejaká schránková firma, ale skutočne "stojí". V dvoch nemenovaných pobočkách mám dva rôzne účty a v tretej mám úver. Tak som bol nútený navštevovať občas tri rôzne banky a ich pobočky. Na rozdiel od prednovembrových pobočiek už sa pri okienku nestojí, ale usmievavý personál Vás usadí za stôl - a už Vás má. Najprv trpezlivo vypočuje Vašu požiadavku a vybaví všetko k Vašej najlepšej spokojnosti. Že ide často za hranicu Vášho uspokojenia a ponúka Vám riešenie, ktoré Vy už nepotrebujete a nepožadujete, Vás síce trochu obťažuje, ale dá sa to zniesť a brilantne odmietnuť. Najväčšia chyba, ktorú môžete spraviť je, slušne poďakovať za ochotu a pozdraviť na odchod. To sa pracovník na druhej strane stola stačí nadýchnuť a začne Vás ostreľovať otázkami. "Akú máte finančnú rezervu, keby sa Vám niečo stalo?" "Čo sa mi môže stať?" "Akože čo? Choroba, úraz, nebodaj to najhoršie, alebo len strata zamestnania, čokoľvek. To predsa vie každý a je na to pripravený finančnou rezervou. Vy nie?" chvíľu sa cítim, ako negramotný, ale snažím sa spamätať. "No pomohla by mi rodina, alebo ja jej, mám nehnuteľnosť, ktorú by som vedel predať..." "A máte ju poistenú?" "No nemám, veď by som to potreboval aj opraviť..." "Opraviť? A nepotrebujete úver?" "Ale nie, nemám voľné prostriedky na splácanie" "Akože nemáte? Koľko zarábate? Ja Vám vypočítam, koľko by ste mohli dostať ten najvýhodnejší úver, lebo práve máme akciu...." " A máte životné poistenie?" "No mám úrazové - celá rodina, ale životné..." "Ako môžete žiť bez životného poistenia? Teraz sú všetci poistení aj s kapitálovým sporením. Viete aké je to výhodné?" Mne pomaly dochádza čo sa tu deje. Cítim sa pred týmto úradníkom ako nahý. Všetko o sebe som mu už povedal, koľko zarábam, aké vlastním nehnuteľnosti, koľko nás je doma, aké máme choroby a som v jeho rukách ako plastelina, z ktorej si vytvaruje čo chce. Hádžem spiatočku. Darmo mu hovorím, že to alebo ono nechcem, alebo nepotrebujem. Hneď argumentuje, že to je pre mňa nevýhodné nemať to alebo ono poistenie, sporenie, alebo úver, lebo toho vie o mne toľko, že mi vyvráti všetky argumenty. Hoci som od prírody zdvorilý, v tomto prípade začínam byť arogantný. Prestávam vysvetľovať prečo nechcem ten, alebo onen výhodný bankový produkt, hoci všetci by dali zlato, keby ho mohli využiť. Jednoducho poviem NECHCEM. Ešte sa pár krát pomýlim a použijem nejaký dôvod, prečo nechcem alebo nepotrebujem poistenie, úver, alebo sporenie, ale rýchlo sa zbadám, ako som si nabehol, keď dostanem spŕšku protiargumentov odborníka na slovo vzatého. Už do odchodu z pobočky banky opakujem len svoje NIE, NECHEM, NEPOTREBUJEM. Vychádzam z banky a cítim sa ako fackovací panák. Prajem si, aby som toho pracovníka pobočky nestretol ani na záchode, ale som rád, že som preč. Keby som niekedy niečo potreboval osobne v banke vybaviť, budem do roztrhania tela hľadať všetky možnosti, aby som to vybavil bez tej návštevy. Prechádzam mestským parkom a umývam si dušu.