Zvláštny živočích si len tak sedí v autobuse, s nákupomna kolenách a slúchadlami na ušiach. Nedá sa však nepočuť rozhovor dvoch „cíc“(ozaj sa to inak povedať nedá), čo sedeli za ním... A to zvláštny živočíchpočúva dosť hlasnú hudbu, dosť nahlas.
V pamäti mu zostala len jedna časť „mačaciahe“rozhovoru. Po ňom fakt nemal chuť a zvýšil hlasitosť na svojom prehrávači.
„Poznáš toho škaredého blonďáka, šiestaka,... Tak on mipovedal, že, ty sa mi páčiš, a ja tebe? Ako, no, hrozné. Som sa hoopýtala, ako je starý. On, že šiestak... tak som ho odje.ala (!) že sory, jasom siedmačka, a povedala som mu, že mám frajera, nech ma už neotravuje...“
Po potvrdení stupňujúcej sa degradácie slovnej zásobymládeže (a správnom „dospeláckom rozhorčením sa“ nad tým) si Zvláštny živočích zaumienil,že najbližšie, keď sa mu nejaká dievčina zapáči, jej povie: „Ahoj, páčiš sa mi,a ja tebe? No som len piatak...“ Ak ho neodje.e, možno bude za to stáť jejpovedať aj niečo iné ako „krava“... ako chcel povedať „veľkej“ siedmačke.
A ešte niečo. Keď Zvláštny živočích vystupoval z autobusu,zhrozil sa. Siedmačka ZŠ vyzerala tak, ako v čase, keď on bol siedmakom,sa neobliekali a nemachlili ani maturantky....
