Je to zvláštne. Predistým časom som písal o paralelách, a teraz sa mi to stalo zas. A zasto má malý súvis so Starým zákonom. Boh trestal svoj vyvolený ľud, keď sa odneho vzdialil. Ani nie preto, aby sa pomstil, ale veď to poznáme. Človek si naBoha spomenie až vtedy, resp. väčšinou len vtedy, keď je v strašných problémoch,alebo vo veľkom nešťastí. Čiže Boh dopúšťa problémy, starosti, trápenie a nešťastiena tých, čo sa od Neho vzdialili. Nie za trest, ale v súlade s ľudskoupovahou, aby sa vrátili k Bohu, aby sa na Neho obracali s prosbami. Abyzistili, že život bez Boha je nanič, že len s Ním je možné prežiť, zvládnuťúplne všetko.
Ja som savzdialil od Boha, veľmi som Ho urazil (zas). A tak prišiel „trest“. Srandaje v tom, že prišiel takmer okamžite :) aby mi bolo jasné, v čom je chyba. A taksom v probléme, ktorý zas ani problémom nie je, no keďže som ďaleko odBoha, ja to tak vnímam. Je ťažké byť žičlivý a nesebecký, keď sa človek odBoha vzdialil absolútnym sebectvom a egoizmom. A tak, keď sa mipodarí vrátiť, uvidím veci takmer určite z iného, božského pohľadu; potomdokážem zabudnúť na seba a dopriať šťastie aj iným. Práve iným, a to bymalo byť i mojím šťastím. Ťažká úloha, nesmierne, ale musím ju zvládnuť. Inakšťastným nebudem ja, inak je všetko zbytočné, inak ma bude stále bolieť duša,srdce, všetko.
Zrejme sa musímlen odosobniť. No sám to človek nedokáže, sám človek bude vždy sebecký. A keďženechcem byť sám, musím ísť do Otcovho domu. On sa mi už o spoločnosť, o „žúrku“postará. Len On nie je sebecký ako ja...
PS: mňa „nešťastie“núti písať... veľmi často. Potom človek zistí, že vlastne sa má stále dobre, a to,čo ho postihlo, nešťastím vlastne nie je.
