Ak tu niekto čaká nejaké ucelené myšlienky, asi sa nedočká. Pretožesom zamrzol z toho, čo som sa len pre chvíľkou dozvedel. I keď som savlastne nedozvedel vôbec nič. Len sa mi potvrdilo to, čo už dávno som o sebevedel. Že nemám rád pocit bezmocnosti, a že najhoršia bolesť je bolesťblízkej osoby. Pretože s vlastnou bolesťou človek vie čosi urobiť, s cudzounič (bez ohľadu na to, či ju spôsobil, alebo nie – o to však teraz vôbecnejde).
Ako má človek zareagovať na nasledovné vety: „som psychickyna dne“, „strašne, jak sa to len dá“, „nechce sa mi žiť, nemám prečo a ani prekoho“, „mne teraz nepomáhajú absolútne žiadne slová“? Ako? Čo môže človekurobiť pre človeka s veľkým srdcom, ktoré práve bolo prepichnuté kopijou,a ktoré hrozne krváca?
Verím v Boha, verím v silu modlitby, ale... terazto určite nepomôže. Dá sa pomôcť človeku, ktorý chce svoju bolesť prežiť sám? (kiežby to sám bolo len bezo mňa...) Ak má niekto nápad, budem veľmi povďačný. A sľubujem,verím, že žiadna pomoc nebude bez odmeny, ty dnes mne, niekto iný zas zajtra,pozajtra tebe... Nejde o mňa, bodaj by som vôbec nepol potrebný... alevieš ako to je – každý chce pomôcť svojmu blízkemu, keď trpí. Preto neznášambezmocnosť, i keď teraz nejde o mňa, o to, že by som mal pocitzlyhania. Ide o krvácajúce srdce.
Bože, ak toto čítaš, viem, že to čítaš, vieš, čo máš a môžešurobiť. Urob to...
