Mám rád tenpocit. Keď sa vo mne rozvíri búrka pocitov, ktoré nijako nedokážemidentifikovať. Mozaika všetkého, čo mnou hýbe, čím som, čím som bol a čím somchcel byť. Spektrum toho, čo som chcel prijať a dať, čo chcem a čo budemchcieť (čo by som mohol chcieť).
A tak sedím,počúvam hudbu, čo podporuje búrku vo mne a „čumím do blba“. A snažím sa identifikovaťneidentifikovateľné. Mlčím a snažím sa žiť. Nič nerobiť, len vnímať tlkotsvojho srdca, pohyby svalov (tiky), a myslieť na všetko a zároveň nanič.
Nerád čítavamtakéto príspevky. No rád ich píšem. Lebo tým vyhadzujem kúsky skladačky svojhovnútra a spoznávam sa. Možno tieto riadky nie sú určené nikomu, len mne. Možnoim porozumiem len ja. Možno aj ty v nich niečo nájdeš. Hocičo. No poviemti jedno: nie je mi zle, nie som smutný, nie som prázdny. Poviem ti, aby si saaj ty zastavil(a) a pouvažoval(a), aby si aj ty zistil(a), že život jenádherný. Možno práve preto, že je komplikovaný; inak by ma možno nudil.
Počúvam takúkrásnu skladbu, dá sa povedať srdcovku: Let it rain. Áno, Bože, volej svojepožehnanie na mňa, na každého. Aj na toho, kto toto číta. Nechaj na nás pršaťvšetko to dobro, ktoré v tebe je, daj nám to, po čom nám srdce piští. Daj námsvoj pohľad na veci okolo nás, a možno pochopíme. Aj búrku pocitov.
A tak sedíma „čumím do blba“. Nič ma už netrápi, lebo verím. Neviem prečo, ale verím, Tebeaj tebe. A tak stíchnem, aby si aj ty mohol sedieť a „čumieť do blba“;možno zistíš nádherné a úžasné veci.
