Bolo to pri poliklinike na Mýtnej. Kto tade chodieva, zrejme častejšie stretáva na roku pána s fúzmi (meno som si nevšimol). Tento týždeň som tade šiel už druhýkrát, a ako prvý raz, aj tentoraz ma už zďaleka zdravil a prial pekný deň a všetko dobré. Ako každému, kto šiel okolo neho. A nebolo to želanie len tak precedené pomedzi zuby, ale podané s úsmevom.
Po zdvorilej odpovedi (veď, ako inak sa dá na taký pozdrav reagovať) mi ponúkol NB (bol by som aj prekvapený, keby nie). Vraj posledný kúsok, čo mal. Ale to je vlastne jedno, či bol posledný. e jedno, čo to je za časopis, čo to je za človeka. Keby bol aj milionár.
Myslím, že dnes stretávame na uliciach primálo milých ľudí, primálo úsmevov sa nám podarí postrehnúť na tvárach ľudí. Veď doba je zlá, rýchla,... Ale keď sa človek bez domova (resp. žijúci v náročných sociálnych podmienkach) dokáže usmievať, a priať každému pekný deň (na čo mu možno mnohí len odvrknú, možno aj vynadajú, v o trošku lepšom prípade len odignorujú), podľa mňa si to zaslúži adekvátnu odpoveď. Úsmev, prianie pekného a úspešného dňa a všetkého dobrého a aj čosi na živobytie. Ak by to aj bolo jeho zamestnanie - len priať všetko dobré a usmievať sa na ľudí naokolo, zaplatil by som ja jeho služby, ktorými mi zlepšil a skrášlil deň. Nech sa mu to darí i naďalej.
Úsmev a srdečnosť sa kúpiť nedajú, no stojí za to, za sa ne odplatiť rovnako dobrým, tak ako vieme a ako daný človek potrebuje. Ja som dnes dostal viac ako som dal.
