Stáva sa mi, žeby som čosi vykričal celému svetu. Stáva sa to asi každému. Jednoducho prísť a vykričať,čím človek kypí, čo v ňom vrie (či už v dobrom, alebo v zlom význame),zbaviť sa bremena, nehorázne ťažkého a príjemného zároveň. Ťažkého z obavyz reakcií okolia, z toho, že niekoho by to vypovedané mohlo zraniť, a príjemnév tom, že človek to v sebe nedusí, prípadne aj v tom, že ide vosvojej podstate o čosi nádherné, čosi, čo sa opísať slovami ani nedá. No možnopráve to niekedy ráňa.
Dobre, ale čo akchcem vykričať ticho? Čo ak chcem povedať čosi, čo povedať neviem, čo sapovedať možno ani nedá? Čo ak sa to dá len cítiť, žiť?
A čo urobiť,keď človek chce kričať, ale keď vidí človeka, ktorému chce kričať a cíti,že by nebolo dobré kričať? Keď viem, že nejde o nič zlé, no ranilo by? Chcemkričať, a nemôžem. Nedokážem to. Bojím sa, čo by to spravilo s adresátom,bojím sa bolesti, ktorú by som spôsobil. A tak rozum tíši srdce, vysvetľuje mu, že bude dobré počkať. Čakať. A potom sa uvidí. Že sa dá kričať ajinak, inam. Tak, že človek „vyvrie“ a nikto nebude ranený, smutný,zavalený starosťami.
Tak tu kričím. Nemokričím to, čo vo mne kypí, čo sa derie zo mňa von, no čo sa teraz vyriecťbojím. Možno to nebudem môcť povedať nikdy. No môžem dúfať, že raz nebudemmusieť kričať, že budem ticho šepkať. Že budem hovoriť tichom. A tak tichočakám, ticho kričím, ticho dúfam, že raz nebudem musieť kričať. Nádej je vždytichá...
