Najprv, je milé vidieť, ako folklórny laici prídu na ľudovúzábavu (ktorá súce nebola folklórna v plnom význame, podľa môjho chápania,ale nevadí), s akým nadšením pre „dedičstvo starých otcov a materí“. Veľmima oslovilo, ako tam ľudia prichádzali v kroji (vstup v kroji malzľavu na vstupnom 40% - dvacku, no nie o tom chcem). Páčila sa mi táhrdosť, s akou sa hlásili k tomu, čo je právom našou pýchou, krásnoupýchou. Len mi tak srdce pookrialo, keďsom to videl.
Druhá vec. Veľmi málo ľudí bolo, povedal by som, folkloristov.Boli to mladí, ktorým sa folklór páči, no nemajú s ním skúsenosti. Ale páčilosa mi to chcenie, lebo to je najkrajšie. Poznám ľudí od folklóru, ktorí ho nemajúv takej láske a úcte ako títo „laici“.
Po ďalšie. Som si uvedomil, že na čo si človek neverí, na tonemá. (hm, teraz som si túto vetu aplikoval na inú súvislosť a až ma potzalial – je to fakt pravda; ale o tom, inokedy, ak vôbec.) Preto, každývie tancovať. Aj folklór, len si musí trúfnuť. Určite to nepôjde hneď, aledokáže to každý, keď som to už ja dokázal. Všetci, koho rukami som prešiel tovie potvrdiť, že som bol hrozné poleno, bez sluchu (to som ešte i teraz), alevoľačo som sa nejako (nedopatrení :) naučil. Teda každý má na to. Treba si lenveriť a skúsiť. Kto neskúsim, nemá, nedosiahne (hm, zas sa vraciam k prvejzátvorke tohto odseku).
Po štvrté. V EPeCéčku som bol prvýkrát a prirodzenesom tam bol úplne cudzí takmer všetkým. No nabudúce neprídem sám, skúsim prísťs niekým, s kým potancujem, pozabávam, jednoducho sa vyjaším ako sa patrí.Ďakujem ľuďom, čom sa ma „ujali“, totiž, nie som veľmi „socializačný typ“.
A na záver čosi, čo ma prekvapilo. S folklórom somzačal z prinútenia – sestra chcela tancovať, a tak si maminapovedala, že nebude chodiť na tréningu do súboru len s jedným dieťaťom, a tak som musel i ja. Najprv ma tamdržalo toto – musel som. Potom partia. Potom noví vedúci. Potom nový súbor (môjterajší, tu je link), noví priatelia. A pomalyprišlo toto – ja som začal mať folklór rád. Začalo mi trhať nohy pri peknejpesničke, začal som chcieť tancovať pre seba, pre radosť, a nie pre súborči niečo iné. A dnes sa mi to potvrdilo. No aj to je o ľuďoch, s ktorýmisa to dá, robiť folklór (v mojom prípade tancovať, u niekoho iného hrať, spievať,starať sa o kroje...).
No stále mi nie je „hanbou“ povedať, že najradšej počúvamtrance :) Toje hudba, čo ma vyjadruje, v ktorej nachádzam seba i všetko dobré apekné... (aj inde, no tu vždy)
