Zdalo sa to byť neuveriteľným. No bolo to také krásnea vzrušujúce, že nikto, naozaj vôbec nikto nepochyboval, či sa to nemôžestať. Viera ľudí je obrovská, zvlášť keď majú na dosah slastné víťazstvo.Zvlášť, keď sa to práve ich výsostne a bytostne dotýka. Zvlášť, keď medzitoľkými trápeniami vidia aspoň iskru rozkošného zadosťučinenia a opojnejhrdosti na to, že som, na to, že patrím sem.
Také čosi prežívalMiro s Petrom. Sedeli v krčne už dobré štyri hodiny, presne toľko hodín,koľkokrát sa radovali. A piatu hodinu strávenú v ruke s Corgoňomsi vychutnávali plnými dúškami. Veď to nie je každodenná udalosť, keď krčmárnalieva zadarmo.
A tak využilitú možnosť.
Škoda len, že potej piatej hodine už nevnímali svet okolo seba. Peter zistil, že sa neoplatíliať do seba vodku za pivom a ešte to zavŕšiť borovičkou, lenže keď všetcitak robili - najmä Miro - zistil, že dav veľmi ľahko ovplyvní jednotlivca.A tak lial aj on do seba.
Prečo by aj nepil?Veď ho to nestálo ani deravý rubeľ; krčmár dával zadarmo a nemusel sa anibáť otravy alkoholom. A keby to aj zle dopadlo, ING sa už postará, aby tonebolo lacný odchod z tohto sveta.
Dávno sa zabudlo naamerické slzy vytekajúce zo Slaného jazera. Tie už dávno prekryl Corgoň, neskôrsa k nemu pridala aj koketná černoška, akási Coca-Cola.
Petrovi už bolo zlea chcel vyjsť von na ulicu nadýchať sa ako-tak čistého čerstvého vzduchu.V Bratislave to je nereálne, dýchať čerstvý, a k tomu ešte aj čistývzduch, no teraz to nikoho netrápilo, lebo mozog bol zamestnaný inýmimyšlienkami: Ako oslavovať? S kým a kde? No bola tu ešte tánajdôležitejšia otázka; čo piť?
Miro, ako bývalýabstinent - presne dnes okolo 18.30 s tým zlozvykom skoncoval –a ešte k tomu a športový apatik, to hneď vyriešil. Pil všetko, čonašiel, čo mu kto ponúkol.
Ale to mu užnespôsobovalo takú radosť ako počas prvých troch-štyroch hodín, chcel vyskúšaťčosi nové. Keď už porušil svoje zásady, že nebude piť, tak nech to stojí za to.
Peter, ktorý užnevládal ani stáť, ležal na kraji cesty na akomsi zdrape látky. Hoci Miro videlmizerne a minimálne zdvojene, spoznal ten kus látky. Nápadne mu totižpripomínala slovinskú vlajku. Odkotúľal Petra ako plný sud Corgoňa na kúsoktrávy, zdvihol vlajku, ktorú stále nespoznával, lebo už nedokázal rozlíšiť anidvojkríž od päťcípej hviezdy, a začal s ňou pobehovať po ulici akozmyslov zbavený. A popravde, aj bol. Zmyslov zbavený. A aby bola ešteväčšia sranda, tak začal s tou vlajkou báchať okoloidúce autá. Ale aj toho po pár minútach omrzelo.
Medzitým Peternadobro zaspal. Keď si to Miro všimol, zdrapil ho okolo krku a chcel hozdvihnúť. Na(ne)šťastie nevládal a zvalil sa hneď vedľa Mira. Pokúšal saoprášiť z pádu a zvíťaziť nad zemskou príťažlivosťou. No nedalo sa.Jeho šanca sa zjavila nečakane. Zbadal, že po chodníku kráča Jano sa Rasťom.Jano sa snažil niečo spievať, no pripomínalo to len ručanie svine predzakáľačkou. Tak to vnímali zmysly zmyslov zbaveného Mira. Zakričal na nich,nech mu pomôžu vstať. Nastala teda presilovka: traja kamaráti verzus jednamatička Zem. A presilovku dokázali naši spitý chlapci využiť.
To už Peternevydržal, vyskočil na nohy, dobehol ku kríku a začal... Začal sa hrať napsa. Po tom, čo sa mu podarilo vyznačiť si svoje teritórium, sa opäť zvalil nazem a zaspal.
Zatiaľ sa Miro,nevedno ako, dostal na námestie niečoho národného. Asi to bolo NámestieNárodnej hrdosti na ožranstvo, tak nejako to vyzeralo. Ale to nikoho netrápilo.Hlavné, že sem prídu zlatí... Aha, už je to tu! Zlatý zub! Miro pozeráa neverí vlastným očiam. Začal skákať ako decko, keď sa dozvie, že muJežiško priniesol bicykel. Jediné, čo nechápal, bolo, že aj všetci okolo nehoskákali. Tééda, toľko zlatých zubov na takom malom námestí, že sa tam ľudiamusia tlačiť ako neviem čo! Prečo ale vyziapovali, že „Kto neskáče, nie jeslovák!“? Och, prepášte, kričali: „Kto neskáče, nie je Slovák!“, ale Miro tampočul malé s.
To už bolo na jehomozog v takomto stave príliš veľa. Odplazil sa niekde do tichaa zaspal.
Zobudil sa niečookolo... Nevedel, kedy sa zobudil, ani kde. Trochu sa nadvihol a poobzeralokolo seba. Niečo mu chýbalo. Nemal poňatia, čo by to tak mohlo byť. Ale veď muto raz napadne.
Keď sa postavil,uvidel pred sebou hromadu ľudí. Robili akési vlny, podobné tým, ako keď padnezubná protéza do Corgoňa. Pobral sa k nim. Pomyslel si, že možno niečorozdávajú, nuž nechcel patriť k tým, ktorým by sa vôbec nič neušlo.
Práve spozoroval, čo sa deje. Pred masou ľudí bolo javisko,no ktorom pobehovali dvaja šialenci. Určite to boli šialenci, lebo normálnyľudia by tak vášnivo nevykrikovali „Slovensko!“ a „Kto neskáče, nie jemajster!“ či iné superlatívy na nejakého satana a čierneho baču podsmrekom. Veď to nedávalo zmysel. Pozeral udivene na javisko, na týchpomätencov. Jeden z nich sa práve nadýchol a začal:
„Pééter...“
Jasné, Miro si práve spomenul, že mu chýba Peter. Ďalej už nevnímalnadšené výkriky okolostojacich, jedinou dôležitou vecou bola teraz otázka, kdev satanovi, keď ho už tak často spomínajú, je ten Peter. Sľúbil jehomatke, že dá na neho pozor. A teraz nevie, kde je.
Pokúšal sa rozpamätať na včerajšok, no spomienky naň boli také tmavé,ako krásna Coca-Cola spolus Corgoňom v jednom pohári.
Vtom za sebou začul:
„Miróóóó...“
Spozornel a obrátil sa.
„... Šatááán!!“
Čo majú všetci s tým satanom?! On má teraz iné problémy, nezaujímaho nejaký jeho menovec. Síce to meno počul, veľa ráz, najmä včera. Už sa muniečo vykresluje...
Akonáhle si spomenul, že toho satana Šatana, ktorého z niekadepozná, rozpamätal sa, kde sa Peter „ubytoval“. Keby bola toto kreslená reklamana Corgoňa, tak by praskla nejedna žiarovka.
Pobral sa teda do „motela Pod stromom“. Zobudil Petra, ktorý si tamspokojne chrápal. Ako ten rozchňapil svoje krásne očká, a hneď potom, akojeho šošovky zaregistrovali autobusy oblepené Corgoňom, ING a Eurotelom,vyhŕklo z neho:
„Sme majstri!“
„Tak to teda sme,“ odvetil mu Miro, „tak sa doriadiť dokáže len skutočnýmajster. Veď sa pozri, ako to len vyzeráš.“
„Máš pravdu, oproti tebe vynikajúco,“ zareagoval.
Vtom si Miro všimol, že Peter má svätú pravdu. Pripadal si akoodstrašujúci príklad z učebnice, ktorá varuje mladistvých prednebezpečenstvami alkoholizmu. Myslel, že už nemôže byť horšie ako je; aj tenzlatý zub niekde stratil.
Petrovi sa nejakým zázrakom podarilo pozviechať. Najprv sa pobral smeromk prichádzajúcim autobusom, mysliac si, že jeden z nich určite ide ajdo... Domov. Len si akurátne teraz nevedel spomenúť, kde ten domov je. Asi potroch minútach objavil svoj občiansky a zistil, že býva v ...... Kvôlianonymite neuvediem radšej bydlisko dotyčného.
A ako to užbýva, vo finále odohranom doma u Petra, zvíťazil silnejší.
A Miro sa rozhodol, že mi porozpráva túto príhodu. Aby sa moholpochváliť pred Corgoňom, že aj o ňom sa píše, nie len o tých zlatých.
