Áno, už neraz sompočul, čítal, videl, že žijeme v individualistickej spoločnosti. Dobre,dajme tomu, sloboda jednotlivca, jeho súkromie a potreby sú veľmidôležité. Až zákonom chránené. Občas mám však pocit, že žijemev egoistickej spoločnosti.
Ja chcem. Len ja.Bez záujmu o druhého, bez záujmu o všetko, čo ma obmedzuje – či užnejaké povinnosti, pomoc druhým, aspoň elementárne prvky slušnosti.
Nedávno bol môjkamarát na obede. V podniku bolo plno, a teda ľudia, ak si chcelisadnúť, buď museli počkať, kým sa uvoľní stôl, alebo, ak mi to neprekážaloa zmestili sa, mohli si prisadnúť k už obsadenému stolu. A to saaj stalo priateľovi. Sedeli za stolom, a len tak, bez slova, bezelementárnej otázky, či majú voľné miesto, si prisadli dve panie… šok všakprišiel nakoniec. Z ich rozhovoru vysvitlo, že to boli (resp. minimálnejedna z nich) učiteľky.
Ako potom,s akým právom, môžeme čakať slušnosť od mladých, mládeže a detí, keďich to nemá kto naučiť? Ako, keď sme kŕmení ideálom človeka, ktorý je veľký„džefo, a kápo“, ktorý nikoho nepotrebuje, čo chce, si zoberie sáma akýkoľvek problém či odpor (či len pripomienku na jeho adresu) riešinásilím a vulgarizmami? Potom sa nečudujem, že slovíčka „ďakujem“ a„prosím“ vymierajú. Doslova.
A pritom totak skrášli deň, keď mi niekto poďakuje, keď o niečo slušne poprosí. Keďsi poďakovaním a prosbou prejavíme vzájomnú úctu.
(Ne)ďakujem,neprosím si, aby sme sa stali spoločnosťou hulvátov, čo si neváži ľudí,s ktorými je každodenne v kontakte. Prečože nič, čo dostaneme, nie jepodľa mňa úplne samozrejmé. A práve preto treba byť vďačný. Za všetko, ajza každú na prvý pohľad maličkosť.
I preto,ďakujem, že si práve dočítal tieto riadky a ak môžem, rád ťa poprosím, abysi dnes bol(a) vďačným človekom. Veľmi tým potešíš ľudí, ktorých stretneš.A ak ti vadí, že ti tu teraz tykám, príjmi prosím toto mojeospravedlnenie.
