Zvláštny živočích nastúpil do autobusu MHD zadnými dverami. Nonechcelo sa mu sedieť, hoci bolo dosť voľných miest. Tak šiel do „hruhu“ (dokĺbu), kde sa oprel a pozeral po autobuse, s kým všetkým sa vezie. Okremneho boli v kruhu ešte traja ľudia. Nejaký pán vedľa neho, a mladík s dievčaťomoproti. Nič mimoriadne. Až na jedno. Dievčina sa pozeralo do zeme. To upútalo,privábilo pozornosť Zvláštneho živočích na ňu.
Bola oblečená v kombinácií hnedej s nádychom zelenej.Celkom príjemne zladená, a tak sympaticky oblečená, s vodopádom vlasovšpinavého blondu. Po dlhšom čase zdvihla oči a začala aj ona pozerať takpred seba, na nič konkrétne sa nezamerajúc. Zvláštny živočích si všimol jejbelasé oči. Zaujali ho. Pekne sa vynímali na jej príjemnej tvári. Vôbec, veľmidobre sa na to dievča dalo pozerať.
Po nejakom sa ich pohľady stretli. Ako to vždy býva,málokedy sa dvaja neznámi ľudia dokážu pozerať navzájom do oči dlhšie. Tak tobolo i teraz. S tým, že Zvláštny živočích akosi zatúžil pozerať dojej očí. Boli také čisté, pokojné, milé. A tak sa ich pohľady stretávalistále častejšie, aj na dlhšie. Čo už bolo pomaly do smiechu. Obom, ajZvláštnemu živočíchovi, aj tomu dievčaťu. Obaja sa takmer rozosmiali kúsok predzastávkou, na ktorej Zvláštny živočích chcel vystúpiť...
A aj vystúpil. Ešte predtým si vymenili pár pohľadov, a nakoniec, pri vystupovaní na ňu žmurkol... Aj mu prebehlo mysľou, či nie je škoda,len takto odísť, bez slova. Veď sa nikam neponáhľal, mohol sa previezť, osloviťju, možno spoznať. Možno to bola chyba, že to neurobil, možno nie, ani sám tonevie s určitosťou povedať. Ale napriek tým krásnym očiam, a vôbec,celkovo na pohľad (inak ju nemal možnosť, čas, chuť či odvahu spoznať) veľmimilej a sympatickej, mu v hlave momentálne vládne klon jehodiplomovej vedúcej.
Uvidíme, čo prinesie život ďalej. Možno ľútosť nadpremárnenou šancou, možno potvrdenie nadvlády klonu diplomovej vedúcej, možnočosi úplne iné. No Zvláštny živočích sa už teraz teší na ďalší príbeh.