Bolo to zvláštne.Pri konci som si spomenul na začiatok, na príchod do vtedy pre mňa veľkéhomesta (teraz sa mi zdá celkom malé), na prvú prednášku... Na konci – pri znenísľubu a poďakovania, miestami smiešneho, vzhľadom na kontrast napísaného a reálnezažitého (úprimne, až tak náročné to zas nebolo, aspoň v mojom vnímaní) – s mysľouupramenou na začiatok, prekračujem pomyselné hranice novej etapy života... oficiálne.
S rozochvenýmsrdcom počúvam slová o hrdnosti rodiny na mňa, o otcových slzách (čopovedia všetko bez slov – my si tak jednoducho rozumieme).
Možno už len pártakých zmien bude. Moja vlastná rodina a jej míľniky, koniec pracovnéhoživota a smrť.
Je to zvláštne,ani neviem, čo si mám poriadne myslieť. Asi až teraz niekedy začína život. Môj vlastnýživot. S rešpektom, no odhodlaním, idem do toho. Oficiálne. Ale nie sám. Definitívne.Lebo promóciou sa nezbavujem rodiny, len už oveľa viac vecí bude v mojich rukách.
