Niekedy zabíja, niekedylieči. Podľa okolností. Pri písaní týchto riadkov počúvam celkom nahlashudbu, paradoxne. No nie preto, aby som ticho zahnal. Aby som hopodčiarkol. Existuje hudba, ktorá zvýrazňuje ticho, pokoj v duši,v srdci (preto ju počúvam). V tichu sa tak krásne premýšľa. O všeličom,no úplne najlepšie o sebe.
Ticho, ktoré zabíja. Keďčlovek čaká na nejaký podnet, slovo (i tiché, nevyslovené, častovyjadrené gestom, úsmevom, pohladením dlane), a nedostáva sa mu ho,vtedy ticho zabíja. To sú staré známe veci, ktoré nie je nutnéopakovať. Tak prečo potom nie som ticho? Neviem. Chcem sa podeliť,a ani neviem s čím. A tak sa delím tichom. Pretože hoci by ma niekedyticho, ktoré možno teraz zažívam za iných okolností zabilo (teraz jevšak moje vnútorné ticho naplnené Pokojom), teraz to tak nie je.Jednoducho ma teraz ticho neráňa, no ani nepovznáša. Nechcem povedať,že by mi to bolo jedno.
Niekedy je ticho úplnepochopiteľné, niekedy povie viac ako všetky slová sveta. Niekedy hovorí„mám ťa rád“, inokedy „ublížil si mi a neviem ako teraz ďalej,a nechcem ti ja ublížiť, preto som radšej ticho“. Niekedy nehovorí.
Čo ty hovoríš tvojimtichom? Premýšľaš nad mojimi hlasnými slovami? Bojíš sa mi niečopovedať, aby som nebol ranený? Alebo len nie sú slová, resp. sa ichsnažíš nájsť, ktorými povedať to, čo treba?
Teda ticho, koľko mášrôznych podôb. Tak, pridám sa k tebe, a budem ticho čakať, kým honepreruší výkrik radosti, lásky, pokoja, odpustenia... výkrik chvály naticho.
