To, že Zvláštny živočích je vysokoškolákom, tak o užvieme. Neviem však ta, že chodí do folklórneho súboru (no, teraz sa to už dosťpodobá aj na autora príbehu, no napriek tomu nie je Zvláštny živočích jehozosobnením). Tento týždeň, ako šiel na tréning, ho na internáte zastavilvrátnik. Opäť vyzeral trochu pripito... Ale možno to patrí k Výsadkárovejosobnosti (tak sa vrátnik volá) – to, že tak vyzerá (nie, že je, i keď,ťažko povedať).
„Hej, mladý, poď sem, kam sa ponáhľaš?“ zavolal si ho.Zvláštny živočích, trochu s nevôľou, lebo sa ponáhľal (zas meškal, resp.išiel na poslednú chvíľu) prišiel za vrátnikom, čo chce. A ten sa ho pýta,kam ide. Zvláštny živočích odvetil, že na tréning. Na otázku, že na akýtréning, odvetil, že je členom folklórneho súboru. A potom to prišlo.
Výsadkár sa zažal rozplývať nad tým, že jeho malí vnuci tiežchodia do detského súboru, že pocestovali poriadny kus sveta (väčší akoZvláštny živočích), a že aj keď to stojí nemálo peňazí (nie len zájazdy),že je napriek tomu rád, že deti idú týmto chodníkom. Najprv vyzdvihoval to, žesa neflákajú po ulici, že uvidia kus sveta, a jednak to je prospešné predecká aj v tom, že získajú kus sebavedomia, nakoľko nemajú problém sapostaviť pred kopu ľudí a ukázať, na koho sa teraz budú pozerať.A nakoniec, že aj malá štvorročná vnučka pôjde do súboru, že on ju tam dá,lebo už spomínané výhody.
Zvláštny živočích si na Výsadkárovi všimol jednu vec. Hrdosťstarého otca na svoje vnúčatá. Čosi, čo videl zatiaľ len na svojich rodičoch,ale aj starých rodičoch, čomu ešte nie celkom rozumie, no chápe.
Po tom, ako Zvláštny živočích povedal, že už naozaj musíísť, zakončil Výsadkár rozhovor nasledovne: „To som nevedel, že aj ty tancuješ.To sa mi páči, máš u mňa plusový bod. Môžeš si dvakrát priviesť na izbufrajerku, pustím ju...“ O takejto výhode folkloristu Zvláštny živočíchnaozaj nevedel, no dobre si zapamätal tie slová. Môže sa to niekedy zísť.
