A tu prichádza táparalela. Nevie presne, po čom túži, nepozná konkrétne charakteristikysvojej zasľúbenej zeme, jej podnebie, reliéf, úrodnosť pôdy. Takmernič. Vie len, že mu ju sľúbil a pripravil Boh, a že teraz putujepúšťou, teda, že svoju zasľúbenú zem ešte nenašiel. A zdá sa mu, že užpridlho je na púšti. Rovnako ako vyvolený národ sa musel premeniť,pripraviť pre svoju zasľúbenú zem, tak aj Stano. Avšak, keďže badá, žeešte stále (tak prekliate dlho) je na púšti, prestáva veriť svojmu Bohua hľadá si svoj vlastný smer, cestu. Cestu, ktorá je možno ľahšia,v niečom príjemnejšia, pohodlnejšia,... Ale je to aj cesta, ktoránevedie do zasľúbenej zeme, ktorá vedie hlbšie na púšť. Čím ďalejodchádza a blúdi, zisťuje, že s Bohom to trvalo možno dlho, ale nebolsám (napriek tomu, že ho obklopujú skvelí priatelia) a smerovalk zasľúbenej zemi, neblúdil. A tak sa po nejakom čase Stano vraciak svojmu Bohu, ideálom a kráča v súlade s nimi, hľadá svoju zasľúbenúzem. A hoci je ešte ďaleko, a možno práve ani už nie, verí a kráča,nestráca nádej.
Takako vyvolený národ, aj Stano keď je pri svojom Bohu, keď od nehoneuteká, je relatívne spokojný, i keď je na púšti. Vie, že on nevie,kam kráča, ale ten, kým sa nechá viesť, ho dovedie domov, do zasľúbenejzeme. A že táto cesta slúži na to, aby sa očistil, pripravil pre svojuzasľúbenú zem. Aby jej neublížil, aby ju nepošpinil, nezneuctil. KeďStano uteká od svojho Boha, repce a ide podľa vlastných máp, vtedy sastráca, vtedy uteká do hlbokej púšte. Vtedy je sám a stráca aj vidinuzasľúbenej zeme. Jediné, čo ho sprevádza je sebaľútosť, zúfalstvo,bolesť a obviňovanie zasľúbenej zeme, prečo je tak ďaleko, niekde v...tam.
Stanovie, že ak chce dôjsť do svojej zasľúbenej zeme, nesmie opustiť svojhoBoha. Nesmie ho zdržiavať svojimi útekmi, musí znášať púšť, aby svojuzasľúbenú zem nezničil, aby ju nezabil, či už v sebe, alebo aj naozaj.Musí si ju ľúbiť, aj keď ju nepozná, či pozná, no nevie ešte o tom, žepráve toto je zasľúbená zem. Musí jednoducho veriť a nestrácať nádej.
Stanouž veľakrát si myslel, že je veľmi blízko. Možno aj bol, možno aj je,no očividne ešte nie pre svoju zasľúbenú zem pripravený. Lebo ak bybol, už by nebol na púšti.
Pretokto si myslí, že dokáže Stanovi pomôcť, nech mu pomáha nestrácať vierua dôveru v jeho Boha, nech mu je oporou na púšti. Nech mu otvára oči,aby nie len videl a chápal, ale aj tak konal, ako i vie, že má konať.Stano už teóriu ovláda, no s praxou má problém. Stráca nádej (občas,občas často), nechce kráčať a uspokojuje sa s púšťou (resp. si vytváravlastnú púšť), beží za fatamorgánami oáz ďalej do púšte, do zatratenia. Stanosi sľúbil (opäť, po koľkýkrát už), že bude trpezlivý. A prosío trpezlivosť všetkých, ktorých svojím hľadaním zasľúbenej zeme zmätie,neoprávnene si privlastní, sklame, zanedbá, obetuje, zradí. Ľutuje to.Lebo veľmi túži po svojej za(s)ľúbenej zemi.
