Mám pocit, že som nezískal nič, naozaj nič. Áno, možno som skončil školu, mám si fajnu prácu s fajn kolegami (a o nemalej časti by sa dalo povedať, že sú to vlastne veľmi kvalitní ľudia), získal nemálo skúseností a poznatkov o tom, čo v sebe obnáša tzv. veľký svet dospelých, spoznal som kopu veľmi zaujímavých ľudí, z ktorých sa mnoho stalo mojími kamaratmi, či priateľmi. Ale napriek tomu nemám pocit, že by som čosi získal. Možno som toto spomenuté aj mnohé iné dosiahol, obohatili môj život, spestrili ho, ale nedalo mu to farbu. Možno je to tým, že mi nič z toho až tak veľmi nechýbalo, priateľov som mal dosť, i veci, čo ma bavili, a naivne verím, že som dosť vedel o živote... Ale nič, čo by som považoval za zisk, za naozaj čosi úžasné, čo by dalo uplynulým dňom nejakú hodnotu, ma nepostretlo. Možno sa obtrelo, ale nezostalo u mňa, nemalo záujem. Alebo som možno ja bez povšimnutia prešiel povedľa...
Nemám však ani pocit, že by som čosi alebo kohosi stratil. Neverím, že som stratil starkú, i keď som bol na jej pohrebe. Neverím, že som stratil svoje sny, i keď i teraz sa ich snažím úplne zakopať, aby ma zbytočne netrápili svojím kontrastom s tým, že som ich nedosiahol, nezískal. Nestratil som nádej, i keď je úplne zbytočná, pretože sama nič neznamená. Nemyslím si, že som stratil akýsi optimizmus, i keď mi teraz môže byť smutno a trošku otupno. Prišiel som o nejaké drobné – i keď, nebolo ich až tak málo, ale na nich môj svet nestojí ani nepadá.
Zistil som, že viem celkom dobre predvidať čo sa stane. Najmä, ak ma to má asponň v nejakom negatívnom zmysle, po nejakej stránke negatívne zasiahnuť. To sa mi ešte asi nikdy nestalo, že by som sa v tomto sklamal. Odlúčil som sa, asi úplne od toho, čomu (lepšie povedané komu) verím. Asi ťažko bude v izbe svetlo, ak si zadebním všetky okná... (lebo žiadna žiarovka, žiarivka, neonka, ledka, svieca či petrolejka nenahradí slnečné svetlo). Zistil som, že človek znesie veľa, niekedy až príšerne veľa, že máme naozaj veľa spoločne s Jozefom Makom. Zistil som, že v živote neexistuje slovo „nikdy“ a „určite“, lebo len maločo je isté a nemenné.
Tieto riadky nie sú presiaknuté optimizmom, skôr sebaľútosťou. Takým niečim, čo cíti človek na mori, keď hynie od smädu – okolo je more vody (a to doslova), no tá nezasýti smäd, neoblaží, nie v tom stave, v akom je. A ja by som tak veľmi chcel piť.
Nič som nestratil, no nič nezískal. Nič som nezískal, a teda som nemal čo stratiť; tak by som to mohol povedať, kebyže chcem byť fatalistický. Len ta beštia nádej si stále žije. Možno preto, že dokáže meniť svoju podobu... Najradšej by som na ňu asi zatrpkol, nech ma nedráždi svojimi vnadmi, ale na to sa až príliš dobre poznám, aby som tomu uveril. Bude ma večne provokovať. Napríklad i tým, že o rok si budem môcť povedať, že som skončil so ziskom... s veľkým ziskom... aj keď jej dnes veriť radšej nechcem... lebo sa jej bojím veriť, že ma ešte nechá čakať...koľko dní?
(Inak, je to hrozné s tou nádejou... Chcel som ju tu svojim spôsobom prekliať, a nakoniec ju vlastne vzývam a klaniam sa jej. Nech už má akúkoľvek podobu.)
