Rozbila sa váza, praskol rám obrazu snov. Niekto naňnedopatrením stupil, a hoci rozhodne nechcel, spôsobilo to prasknutie ani nietak skleneného rámu, ale aj jedného srdca. Ktoré utieklo niekde ďaleko, odvšetkých. Najmä od Lásky samotnej, a vôbec sa nechce vrátiť. Nevidí dôvod.Je len vystretým prostredníkom, mementom opustenosti v neopustenosti, v plnostipriateľov a podporovateľov.
Sám, a nie sám. Odmietnutý a predsa neodmietnutý. Kombinácianezlučiteľného, mám pocit, že to je celé o mne. To, po čom najviac túžimsa mi rozplýva, zakaždým, keď sa k tomu priblížim. Na pár krokov, cieľ na dosah...Je to skoro ako s motýľom... Kým sa ho človek nedotkne, lieta. Potom hynie.Sen vyzerá živo, žije, len kým sa k nemu nepriblížim natoľko, že ho svojimdychom rozptýlim.
Budem veriť i naďalej. Inak sa nedá, cesta bez cieľanemá zmysel. Ale ani každý cieľ nie je hodný ním byť. Budem veriť, ale užneverím, že sa táto váza zlepí, že tento prasknutý rám bude bez jazvy... Túžimpo tom, ale neverím tomu. Racionalita vyhrala. Treba prijať jej vôľu a ísťďalej. Aj keď jej plné znenie si ešte overím pri zdroji hneď ako sa len budedať.
