Ide o to, že keďsa teším na nejakú akciu, stretnutie, hocičo, a veci, či celkový priebeh sistarostlivo naplánujem, z nejakého dôvodu sa to nepodarí ako by som chcel. Jednakje to tým, že ani tak veľmi neplánujem, skôr snilkujem o tom, ako to bude, akosa zabavím, ako ľudí pobavím, aký budem jednoducho skvelý a ako ma každý bude obdivovaťJ dobre, to som už dosť prifarbil.
Nehovorím, že mibolo zle. Nie, bolo mi dobre, veľmi dobre, ale nie tak, ako som si namaľovalvzdušné zámky. A teda, napriek tomu všetkému dobrému, som prirodzene miernesklamaný. Lebo som sa tešil na niečo, čo sa v konečnom dôsledku nepodariloúplne ako som chcel. Stáva sa, no...
Rozhodol som sa,že sa prestávam tešiť. Že prestávam plánovať. Alebo, reálne ľudsky povedané, prestávamsi kresliť vlastnú virtuálnu realitu, lebo i tak sa neuskutoční, a potom budemzas len sklamaný...
Heh, len aj totosom si virtuálne už veľakrát nakreslil... A možno celé toto ”predsavzatie” jelen ďalšou virtuálnou skicou… možno rád kreslím, ale neviem to. Nie tak, abysom bol spokojný pri porovnaní nakresleného a reálneho. I keď reálne je krásne.Predsa len, na dobré sa namotáva človek veľmi rýchlo, a potom aj to dobréreálne je málo...
Dosť, dokresľujemaj tento príspevok.
Bodka.
