Permanentné porušovanie pravidiel je bežnou vecou. Takmer niktosa nad tým nepozastavuje. Rýchlostné limity neobľubuje nikto, a tak sa porušujú(a mnohé iné predpisy tiež, a to nie len dopravné). Niekedy z oprávnenýchdôvodov (človek sa naozaj z vážnych príčin ponáhľa), niekedy len preto,aby človek ukázal silu svojich koní, či len tak, zo zvyku. Alebo preto, že sa „predsanebudem vliecť za tou mb-éčkou, keď mám bavorák/meďák/obrovské SUV-ko“.
Ten posledný prípad ma často vytáča. Veľké ramená majú veľkéautá. A veľké auto zväčšuje ego, čo zas robí ešte väčšie ramená... A veľmičasto vyholené hlavy, hrubé krky, a pohľad plný „lásky k blížnemu svojmu“...Počul som už viacej príhod, kedy sa veľké auto s veľkým chlapom v ňom(nápadne priveľa z nich je nakrátko alebo bez vlasov, s hrubým krkoma „milým“ pohľadom a slovníkom) nerozpakovalo ukázať, kto je šéfom na ceste, a toi tým spôsobom, že ten-ktorý bežný smrteľník bol vytlačený z cestu (jazdnéhopruhu), prípadne mu bolo rázne (niekedy aj stručne a ručne) „dohovorené“, počulsom aj o priloženej pištoli k hlave.
Poviem, čo si o nich myslím. Ak to urobí šťastnými,nech. Aj tak na každého raz príde. Božie mlyny melú pomaly (niekedy brutálnepomaly), no isto. No nech ostatným dajú pokoj. Kašlem na nich, ale nech aj onikašlú na nás (v tom, že dajú ostatným pokoj, možno menej zdatným vodičom čiautám pokoj). Je mi však ľúto, že cena ľudskosti tak hrozne devalvovala.
Milé silné auta so silnými šoférmi – mám vás na háku; starajtesa o seba, a my o seba. Nestojíte mi ani o písmenko navyše.
