To, že prekonal porážku, mu síce sťažilo artikuláciu a hovorenie, a teda pre neznámych mohol vyzerať ako už osprostený dedko, stále mal však jasnú myseľ, svoju pevnú pamäť a chuť do života; stále mi nechýbal zmysel pre humor.
Smrť jeho manželky na neho ťažko doľahla. Vždy vravel, že on mal zomrieť ako prvý, a táto strata na ňom zanechala dôsledky. Akoby stratil zmysel života. Už ho máločo bavilo (je pravda, že už ani veľmi nevládal), a vlastne akoby sa už pripravoval na cestu na druhú stranu. Za svojou manželkou.
Keď sa mi priťažilo, nevládal už ani jesť, chodiť, bolo treba ho vlastne odniesť. V posledných dňoch ním lomcovala buď horúčka alebo zimnica, a strácal svoje fyzické sily. No pritom si spieval „Bože všemohúci svetov Pane“. Prosil ho o pomoc, o silu. Akoby tušil, že ho čaká posledná cesta. Možno s už slabým telom, úplne krehkým a poznačeným svojim vekom, ale stále s jeho mladým duchom.
Včera zomrel, šiel k Tomu, komu spieval, komu veril; šiel za svojou ženou, za všetkými svojimi. Môj starký.
Som nesmierne hrdý na svojich starkých, na oboch. Už sú spolu, a určite sa už z tade o nás starajú. Som nesmierne hrdý, že som s nimi mohol byť, že mi i oni ukazovali, čo je naozaj dôležité. Viem, že sa musím ešte veľmi veľa naučiť, aby som sa im pripodobnil. Ale mám jasný vzor.
