Cesta púšťou do zasľúbenej napriek všetkým fatamorgánam a osvieženiu v oázepokračuje. Lebo cieľom nie je malá, i keď útulná, príjemná a vo svojejpodstate ideálna oáza, ale zasľúbená zem. Človeka len na púšti, cestou povyprahnutej zemi, po ktorej ide sám, musí ísť sám, sprevádzajú spomienky. A jejasné, že v púšti, keď už na niečo spomína, tak spomína na oázu. Kde bolotak dobre.
Človek uvažuje nad tým, aký by to bolo, zostať v oáze. „Skrotiť“si ju, rozšíriť, úplne zúrodniť. A žiť v nej, s ňou. A snívao doma, ktorý by tam postavil, o poli, a vôbec celomhospodárstve. Sníva o domove. V oáze, s oázou. Vlastne užnesníva. Oáza je na konci stôp v piesku, ktoré už i tak zotrelvietor. Stopy hej, čas sa prelial o kus ďalej, no spomienky, napriek tomu,že blednú, okresávajú sa, zostávajú. A okresané hrany navyše režú.
Každá nová, či opakovaná spomienka na oázu v púšti sazarezáva hlbšie do mäsa, až k srdcu. A jazva, tá poukazuje na spomienku,na oázu... na tak krásnu oázu uprostred púšte. Oázu, čo by mohla byť domovom. Alečlovek hľadá zasľúbenú zem... krajinu oplývajúci medom a mliekom. Nie oázu.Možno nádhernú, aj keby nebolo v pustej púšti. Ach, ale tá oáza...
Na ceste púšťou nie je najťažšia ani tak samotná cesta, anipúšť... Ale spomienky na poslednú oázu. A tie zmaže až zasľúbená zem, nie púšť...
