Pozápasové ovácie a zaslúžený „standing ovation“ boli na správnej adrese a na správnej adrese umocnené emotívnou rozlúčkou Dominika s tenisovým kurtom a fanúšikmi. Pozoroval som po očku svoju dcéru, stojacu vedľa mňa, v tenisovej Sibamack aréne ktorá počas celého zápasu tuho stískala prsty svojmu idolu. Rumenec na jej lícach a rozpálené dlane od aplauzu hovorili za všetko. Verila že príde na jeho, zápas aj v sobotu.
Po poslednom forhende od Dominika za základnú čiaru precitla do reality, v ktorej som videl lesknúce sa oči a slzy na krajíčku. Odchádzal z profesionálnej scény tenista, vďaka ktorému mojej trinásť ročnej dcére učaroval tenis. Bolo to počas zápasov na Hopmanovom pohári , v ktorom spolu s Dominikou Cibulkovou Dominik triumfovali. Život vtedy jedenásť ročného dievčatka sa zmenil ,dal jej ďalšiu dimenziu obohatenú o tréningy, sledovanie tenisového diania na kurtoch aj mimo nich. Pridala v škole, aby jej koníček nešiel na úkor výsledkov v škole. Získala svoj tenisový vzor, ktorý síce ukončil kariéru, ale vzbudil v nej záujem o šport nielen pasívne, ale aj aktívne.
Tie slzičky v očiach mojej dcéry boli úplne namieste, úprimné a veľavravné. Vtedy som radšej mlčal. V spomienkach sa mi vynorila príhoda z anglického Shrewsbury, kde počas raňajok sme sa zoznámili so starším austrálskym manželským párom. Na obligátnu otázku z ktorej krajiny pochádzame som odpovedal “Slovakia“. Odpoveď nedala na seba dlho čakať. Z úst staršieho pána vyhŕklo meno Dominik Hrbatý a uznanlivo prikývol hlavou spolu s manželkou. Určite to bolo tenisový fanúšik, ktorý vedel čo hovorí.
Vtedy je človek v cudzom svete istejší, keď niekto úplne cudzí zareaguje na meno našej krajiny a uznanlivo sa vysloví o jej reprezentantovi...
Aj za to Dominik vďaka. Vďaka za všetkých priaznivcov športu hlavne tenisu, za množstvo nezabudnuteľných tenisových zážitkov z turnajov, zápasov o Davis a Hopman cup. Dominik vďaka za dcéru, vďaka za všetkých rodičov, ktorých deti našli svoj tenisový vzor.
