Na jedné lodi plujem.
Na jedné lodi plujem
na jedné palubě
a i když neveslujem
voda nás sama nese,
na jedné lodi plujem
vstříc stejné záhubě
a mrtvé vyhazujem
a živým smějeme se.
Obzor je někde v dáli
a loď má spoustu děr,
stokrát je zacpávali
tesařští tovaryši,
obzor je někde v dáli
je těžké držet směr
když ti kdo se včera báli
dnes lodní deník píší.
A krysy cení zuby
svým křivým úsměvem
tam dole v podpalubí
jsou rády že jsou rády
a krysy cení zuby
ach ksakru - čert je vem
daleko do záhuby
dokud jsou ještě tady.
Takto to videl Nohavica v časoch, keď sa mu ešte ani snívať nemohlo, že jeho piesne raz nebudú zakázané a budú sa hrať bežne v rádiu. A už vôbec sa mu nemohlo snívať, že v roku 2020 nastane doba, keď sa text jeho piesne bude javiť ako Sibilino proroctvo.
Loď má spoustu děr, vírus nás zaplavuje a loď sa potápa. Kapitána napadlo, že sa všetci otestujeme a kto vírus má alebo sa neotestuje, pôjde do karantény do podpalubia, tým sa vírus prestane šíriť, loď sa zbaví vody a znova sa zdvihne nad hladinu. Všetci sa zapojíme a spolu vodu vylejeme. Všetci to urobíme dobrovoľne, a tí, čo sa im voda z lode čerpať nechce, nemusia. Za odmenu pôjdu na 10 dní tam dole do podpalubí. Môžu si vybrať.
A zabralo to. Do podpalubia sa chcelo málokomu, skoro všetci sa dali otestovať, kto mal vírus, zostal v karanténe. Počet nových prípadov klesol o 60%, nemocnice neskolabovali, kapitán to prehlásil za fenomenálny úspech, ktorým sa budú riadiť aj všetky potápajúce sa lode dookola. Jeden z podkapitánov pravdepodobne spitý rumem to dokonca vyhlásil za ďalšie Slovenské národné povstanie.
Problém ale nastal s dobrovoľnosťou, pasažierom sa nepáčilo, že ak vodu nebudú dobrovoľne vylievať, musia ísť dole do podpalubí. Zástupcovi kapitána sa zase zdalo, že vylievanie bolo nespravodlivé, vylievať mali len tí, čo sedia pri veľkých dierach. Samozrejme sa k nemu pridali všetci, ktorí sedeli pri dierach malých. Okrem toho sa postavili proti kapitánovi aj všetci vyznávači konšpirácií a tvrdili, že v lodi žiadna voda nie je, že je to len sprisahanie tých na tých veľkých lodiach okolo, ktorý chcú aby sa naša malá hrdá loď potopila.
Kapitán naďalej tvrdil, že testovanie bol fenomenálny úspech, ktorý ale treba opakovať. Logicky to tak aj vychádza, ak vylejeme z lode vodu, diery ale nemáme čím zapchať, po čase musíme znova sa chopiť vedier a znova vodu vyliať a tak dookola až pokým diery neupcháme vakcínou. Druhá možnosť je, že všetci budeme sedieť na dierach v podpalubí, nesmieme nič iné robiť, voda sa odparí a loď znova stúpne nad hladinu, tvrdil kapitán. To potom budeme musieť byť najmenej tri týždne v podpalubí všetci, to rýchlejšie nejde. Pasažieri ale začali tvrdiť, že kapitán ich vydiera, oni vodu dobrovoľne vylievať nebudú, do podpalubia nejdú a diery nech si zapchá kapitán. Veď na to je kapitán.
Skúsil to teda ináč, odskúšalo sa vylievanie vody dobrovoľné, vedra sa ale chytila ani nie tretina pasažierov. Vyskúšalo sa aj vylievanie len pri najväčších dierach, ako to chcel podkapitán. Dozvedel sa tak zákony fyziky o spojených nádobách. Väčšina pasažierov tento zákon z absolvovanej základnej 8 / 9 ročnej základnej školy poznala, nečakala však, že skutočne funguje. Zo sklamania z toho, že sa loď neustále viac a viac potápa obvinili kapitána. Vraj stále mení smer, nevedia, či sa ide na sever alebo na juh, nevedia, ktoré prevádzky budú otvorené a ktoré zatvorené, nevedia, či im kapitán dá dosť peňazí na to aby prežili. Nevedia odkiaľ najbližšiu hodinu začne vietor fúkať. Kapitán to predsa vedieť má, je predsa kapitán.
Začala sa hra na blbého, blbšieho a najblbšieho. Časť pasažierov, ktorá mala problémy s existenciou holokaustu začala mať problém aj s existenciou vírusu. Tvrdili, že loď sa vlastne nepotápa, vírus neexistuje a kapitán len podľahol celosvetovému sprisahaniu akéhosi Gatesa. A všetko to vyvrcholí podaním vakcíny, ktorá zneplodní celé národy, ktoré nie sú onomu Gatesovi po vôli. Gates spolu s akýmsi večne živým Sorosom potom preberú ich majetok aby mali asi ešte viac. Predtým ale tvrdili, že žiaden majetok z viny kapitána a tých pred ním už nemajú.
A krysy cení zuby svým křivým úsměvem. Niektoré z nich už sedia vo vyšetrovačke a na ostatné to čaká, využívajú ale príležitosť tiež. Tvrdia, že kapitán je z podstaty zločinec a k tomu ešte neschopný. Rozdelili sa na dve skupiny, prvá agresívnejšia zúrivo tvrdí, že krysy žiadne zásoby nikomu nikdy nekradli, je to sprostá lož, všetko je to len sprisahanie a vakcínu si do žíl naliať nikdy nedajú. Nikdy tým neprispejú k bohatnutiu farmaceutických firiem, ktoré aj tak celú pandémiu rozpútali len aby strašne zbohatli na utrpení obyčajných ľudí. Nikdy Nikdy Nikdy. Ako by ale riešili problém s vírusom neprezradili. Nikdy. Podarilo sa im tým získať na svoju stranu tých pasažierov, ktorí sú presvedčení, že všetko dookola je len podvod a sprisahanie. Zem je plochá, pretože to tak bolo odjakživa. Všetko ostatné je podvod. Chodia ale v rifliach a pri uchu majú smartfón. Druhá skupina krýs sa tvári prívetivejšie, tvrdí „padni komu padni“. Ak aj náhodou nejaká krysa kradla, oni o tom nevedeli. Nie všetky krysy kradli a ak nejaká náhodou áno, treba to vyšetriť a dotyčnú krysu potrestať. Takto podchytili časť pasažierov zúfalých z toho, že kapitán mal pravdu, keď varoval pred druhou vlnou vírusu. Varoval, ale jej nezabránil. Prevalila sa a stále sa ešte valí cez loď a mnohým vzala všetko. Pokiaľ boli pri kormidle krysy, sa to nestalo. A keď sa ku kormidlu znova dostanú, zvládnu to. Lepšie je mať pri kormidle krysy, ktoré vedia ako na to, ako svätuškárov, čo všetko zbabrú. Značná časť pasažierov začala teda nostalgicky spomínať ich na vládu, kedy žiadny vírus nebol a hrozili len migranti, proti ktorým sa krysy odvážne postavili. Daleko do záhuby, pokud jsou ještě tady.
A tak naďalej na jedné lodi plujem, na jedné palubě. Nie je ale pravda, že neveslujem. Veslujeme všetci. A všetci na inú stranu. Ak kapitán zavelí vpravo, polovica pasažierov točí loď doľava. Prečo, to nevie. Stačí, že kapitán chce ísť vpravo. A naopak. Ťažia z toho hlavne krysy, ku ktorým sa nenápadne pridáva podkapitán. Spochybňuje všetko. Nenakúpil testy, pretože mu kapitán nebol schopný týždne povedať, či majú byť zelené alebo modré. A tvrdí, že lodný bar má byť otvorený, nikoho predsa ešte žiadna vlna z baru do mora nezmietla. Pre dezorientovaných pasažierov sa tak javí v mori chaosu ako pilier stability. Zabúdajú na jeho minulosť, zabúdajú ako pred rokmi potopil loď aj s kapitánkou pretože s niečím, čo sa mu zdalo vtedy dôležité, nesúhlasil. Výsledkom bolo, že kormidla sa ujali krysy a ich prvým rozhodnutím bolo schválenie všetkého kvôli čomu vtedy terajší podkapitán loď potopil. A krysy sa pri kormidle udržali dlhé roky. Teraz je podkapitán znova podkapitán a začína ho lákať myšlienka spred rokov, znova sa mu zdá, že by sa mohol stať možno kapitánom. Alebo aspoň, čo mu terajší kapitán uprel, ministrom peňazí. Alebo ho láka, že bude na celej lodi najmúdrejší. Hrozí ale presne to, čo pred rokmi, loď nemôže ísť súčasne doprava aj doľava, nevyhnutne sa potopí. A kormidla sa opäť na dlhé roky chopia vypasené krysy so svojim krivým úsmevom.
Loď sa takto dostáva do vývrtky. Časť pasažierov naivne verí všetkému, čo podporuje ich pocit hnevu a závisti. Rúška dole, hlavy hore. Nemocnice sa plnia, zatvárajú sa reštaurácie, obchody. A vlny sú stále väčšie a stále častejšie sa prevaľujú cez palubu. Neberú žiaden ohľad na to, cez palubu ktorej lode a kto je kapitán. Celý svet sa tak stáva jedinou loďou s veľa palubami se spoustou děr. V jedinej vývrtke v zúfalej nádeji na vakcínové spasenie.
