S prvými dňami strávenými na úrade musel svoje predstavy korigovať v závislosti od reality. Zistil, že v porovnaní s primátormi miest, ktorí majú celý ansámbel ľudí, všetko padá na jeho hlavu. V porovnaní s prácou v súkromnej firme kde bol zodpovedný iba za svoju prácu, zistil, že ľudia v obci mu pripisujú zodpovednosť aj za veci a povinnosti, ktoré ani nemôže ovplyvniť. Napríklad, tlak mu zvyčajne dvihne ranné meškanie autobusu. Meškanie určite nemá na jeho tlak žiaden vplyv, no tie telefonáty ráno pred šiestou hodinou na jeho domácu linku dvihli tlak nielen jemu, ale aj jeho manželke. Aby ju trocha ukľudnil, tak skonštatoval, že aspoň nezaspí do práce.
Ráno o siedmej, ledva čo stihol otvoriť úrad klope na dvere prvá stránka. Dôchodca pán Štefan. „No to bude zase deň.“ V duchu si povzdychol starosta, keď zbadal pána Štefana, notorického sťažovateľa a nespokojenca s čímkoľvek, čo sa v dedine dialo. V rukách drží nejaké mapy ešte z čias Márie Terézie, a len čo vojde do kancelárie už kričí: „Pán starosta ja to tak nenechám! Hen, za dedinou pri čističke ste posunuli plot o 80 cm do môjho pozemku! Zaplaťte mi to! Môj lukratívny pozemok, ste mi znehodnotili. Chcem za štvorák 3000 korún.“ Aby starosta sťažovateľa trochu ukľudnil z hĺboka sa nadýchol a povedal: „Keďže chyba nastala pred niekoľkými rokmi tomu nazad a chybu urobil geodet, dáme to znova premerať a plot vrátime o 80 cm späť. Budete si môcť užívať celý váš „lukratívny“ pozemok.“ „Ale ja tých 80 cm nechcem späť. Ja chcem aby ste mi vyplatili peniaze, 3000 korún za štvorák,“ kričí sťažovateľ Štefan a žily mu na krku navierajú ako hadice od zlosti, že sa mu plán jeho rýchleho zárobku rozpadáva. Odchádza a dvere zatvára krikom „pošlem na Vás políciu, podám na Vás trestné oznámenie, lebo robíte napriek iba zo zištného záujmu“ a tresol dverami.
Do kancelárie prichádza pracovníčka úradu, ktorá docestovala meškajúcim autobusom. „Dobré ráno pán starosta.“ „Komu dobré, komu nie,“ zašomral starosta Jozef. „Chceš vedieť čerstvé pletky? Mám ich teraz z autobusu. Je dobré vedieť čo sa ľudia rozprávajú.“ „A čo sa rozprávajú?“ Opýtal sastarosta. „Nóó, napríklad že robíš dialnice pre kočíky.“ „Čože?“ Nechápavo pozeral starosta. „Tetka Betka, z horného konca, išli práve z trhoviska a na celý autobus kričali, že akého máme starostu, inžiniera, čo robí také chodníky, aby mohli okolo seba prejsť dva kočíky, keď pôjdu matky s deťmi do škôlky.“ „Ale veď s projektantom sme takto uvažovali, aby mamičky nemali problém, keď sme išli do výstavby nového chodníka.“ „A vidíš pán starosta, ľudia sú aj tak nespokojní.“ Starosta preglgol horkú slinu a nechápavo krútil hlavou.
Do kancelárie vstúpil Peter, ktorí bol zodpovedný za ľudí na aktivačných prácach. Boli to dlhodobo nezamestnaní, zväčša alkoholici, ktorí chodili kosiť priekopy, ihrisko, cintorín, maľovať ploty, zametať chodníky a podobne. „Poď si s nimi spraviť poriadok,“ kričal na starostu Peter. „To nie je možné, predtým než prídu na úrad zastavia sa v potravinách a vyrovnajú hladinku,“ rozčuľoval sa Peter. Starosta vyšiel pred úrad. Mal dilemu. Buď pošle opierajúcich sa o seba Jana a Ďura domov a nebude mať pokosené ihrisko pred nedeľňajším dedinským futbalovým zápasom, alebo im dá do rúk motorovú kosačku s rizikom, že vznikne úraz. „Jój, páán starosta, šak sa nehnevajú, my sme len tak, nó, žeby nám kosačka lepšie fungovala.“ „Čo som ja komu spravil,“ povzdychol si starosta. „Choďte domov a príďte o dvanástej.“ „Kedyy?“ S námahou sa pýtal Jano s Ďurom. „Keď budú zvoniť na Anjel Pána.“ „Aha.“ „Ta keď opijeme zvonára, ta možno ani zvoniť nebudú.“ Rehotali sa Jano s Ďurom. „Pán starosta, máš utekať dole do Jednoty,“ kričí z okna kancelárie na starostu sekretárka. „Kde?“ „Do Jednoty, do potravín, vraj sa tam niečo stalo, volala vedúca.“
Starosta dobehol do potravín celý zadýchaný. „Čo je, čo sa stalo,“ pýtal sa. „Ty sa ešte pýtaš? A nič si nevidel, keď si sem utekal?“ „A čo som mal vidieť?“ „No tak poď sa pozrieť.“ Vyviedla vedúca potravín starostu a si dva metre vedľa vchodu do potravín. „No, tu sa pozri na zem.“ „A čo?“ Nechápavo pozeral starosta. „A čo nevidíš, niekto sa tu cez noc vysr...Tak s tým niečo sprav.“ „To snáď nie je pravda. Ja tu utekám, že sa tu vraj niečo stalo a ty ma otravuješ obyčajným hov...?“ Lapal od zlosti po dychu starosta. „Šak si starosta, tak sa staraj namietala vedúca.“ „Si zodpovedná za objekt potravín, keď ma ešte raz zavoláš pre takú sprostosť volám do tvojej firmy a budem žiadať zmenu vedúcej,“ zasyčal zlosťou starosta a nahnevane odišiel. V tom mu zazvonil mobil. „Pán starosta? Tu je pani Mária. Chcem Vás poprosiť dajte vyhlásiť v obecnom rozhlase, že sa mi stratili kozičky.“ „Čo prosím?“ „No chceli sme kúpiť dve kozičky, a keď nám ich doviezli, vyskočili z auta skôr a ušli nám. A teraz behajú po dedine a nevieme ich nájsť.“ „To snáď nie je ani pravda,“ pomyslel si starosta. „Choďte na úrad a dajte si to vyhlásiť sami.“ „No ale, keď to dám vyhlásiť ja, tak musím zaplatiť tri eurá a to je skoro sto korún,“ namietala pani Mária. „Mňa asi šľak trafí,“ povzdychol starosta a zrušil hovor. Bolo takmer poludnie a tak starosta zašiel ešte na dolný koniec kde sa ťahal do dediny vodovod pozrieť ako ide práca. Oči mu išli vypadnúť z jamiek. Traja susedia sa hádali, prečo hlavný rozvod musí byť pred Lojzom, lebo on bude mať od rozvodu na pozemok tri metre a oni dvaja sedem a ich to bude viacej stáť. Stavebný dozor stál bokom, pozeral a nechápavo krútil hlavou. „Pán starosta, v takej dedine nie je dobre ani farárom byť, nie to starostom.“ „Ani si neuvedomujete, akú máte pravdu,“ povzdychol si ťažko starosta.
„Áá, dobre že ich vidím pán starosta,“ prihovorila sa tetka Vlčkovie. „Susedov pes mi v noci dotrhal sliepky.“ „No a? Čo ja s tým?“ Opýtal sa starosta. „No tak to musíte hneď riešiť!“ „Ale veď obec nič s tým nemá,“ vysvetľoval starosta. „Ako že nie?“ „No tak, že ste kurín nemali poriadne zavretý, alebo nemáte dôkladne oplotenie, alebo ste mali otvorenú bráničku, alebo sused nemal dôkladne zabezpečeného psa. Takže obec s tým nič nemá.“ „A čo ja teraz s tým, kto mi nahradí škodu,“ lamentovala tetka. „Riešte si to v občiansko-právnom konaní, čiže súdom.“ „To sa mám so susedom po sudoch vláčiť?“ Lamentovala tetka. „Keď chcete náhradu škody tak asi áno.“ A odchádzal ešte skontrolovať dokončovacie terénne úpravy okolo Domu smútku. Pár Rómov sa ihneď rozhýbalo keď zbadali prichádzajúceho starostu. „No chlapi ako Vám to ide?“ Opýtal sa starosta. „Ta išlo by lepši, keby viacej pomastili pán starosta, bo so suchým hrdlom sa ťažšie robí.“ „Až po robote chlapi, až po robote. Vo vnútri to ako vyzerá?“ „Všetko v poriadku, šak poďte sa pozrieť pán starosta.“ V dome smútku všetko ešte voňalo novotou, bol tesne pred spustením prevádzky. Mrazáky už bežali naplno. „Vidíte pán starosta, všetko v poriadku, ako som vravel, povedal parťák Rómskych robotníkov.“ „Veď hej. Ktovie, kto tu v tom Dome smútku bude prvý ležať,“ povzdychol starosta. „No pán starosta, šak vám by sa prvému patrilo.“ Neuvedomujúc si čo vyriekol sa dobrosrdečne bielymi zubami usmieval na starostu Rómsky parťák. „Ej, Dežo, Dežo, keby si zažil, moje starosti dnešného dňa nečudoval by som sa, že tak rozprávaš.“ S úsmevom cez slzy končil svoj všedný deň starosta, rozmýšľajúc čo ho čaká nasledujúce dni.
