Vládne nám právo silnejšieho, či svet džungle?

A tak sme spolu dlho, dlho rozprávali o tom čo sme spolu zažili, ale najmä o tom, čo sa zmenilo v našich životoch od vtedy čo sme sa nevideli. Zistili sme, že máme podobné osudy. Obaja máme šťastné rodiny, máme takmer dospelé deti, ktoré sa doma vo svojich regiónoch napriek dobrému vzdelaniu nevedia pre nedostatok práce zamestnať. Obaja máme radi štvornohých miláčikov a obaja sa zaujímame aj o veci verejné. On dokonca pracuje ako prednosta obecného úradu vo svojej obci. No pri rozprávaní o jeho súčasnom pôsobení sa mu na tvári objavil nepokojný výraz, pochybnosti a starosti o seba, úrad a rodinu. Vysvitlo, že z dôvodu šetrenia financií vo vlastnej obci zanedbali školenia zmien v zákonoch v oblasti daní, financií a nakladaní s obecným majetkom a pri bežnom účtovníctve a správe majetku urobili niekoľko administratívnych chýb. Keďže kontrolór obce so starostom si od radosti nepadajú do náručia, kontrolór celú vec nahlásil na Správu finančnej kontroly a Najvyšší kontrolný úrad. Za chod úradu je zodpovedný prednosta, takže môj priateľ má problém. Obci hrozí pokuta, ktorá môže obec priviesť pod nútenú správu. A to iba preto, že im bolo ľúto dať niekoľko desiatok eúr na vzdelávanie vlastných zamestnancov. No teraz na sankciách a pokutách prídu o tisíce. Hodnotiac celú situáciu mi vraví: „ Vieš, od rána do večera som v práci. Idem do roboty, iní ešte spia, idem z roboty a mnohí už možno spia. Snažím sa so starostom šetriť kde sa dá. A vláda nám dá limit koľko máme ušetriť, inak nám vraj budú na budúci rok krátiť podielové dane. Kompetencie a právomoci na nás štát nahádzal a peniaze si ponechal. Vieš, mám rád svoju prácu, no s prepáčením, serie ma, že ja šetrím na každom kroku a tí, ktorí nám vládnu a mali by ísť nám všetkým príkladom tí rozhadzujú a legálne okrádajú tento štát. Poslankyne parlamentu si lietajú za naše dane len tak do Petrohradu a ani nevedia povedať načo tam boli, premiér nás presviedča, že s plynom je všetko v poriadku a pritom z našich daní prihrá balík finančným špekulantom. Nemá žiaden problém tváriť sa, že nám zachránil najlacnejšie ceny plynu, no opak je pravda. Mafiáni sa dostávajú na slobodu, členovia vlády si zamestnávajú na svojich ministerstvách príbuzných a priateľov, vláda dane zvýšila každému okrem invalidov a dôchodcov, prezident si so sebou do New Yorku vezme vlastného syna s výhovorkou, že je jeho osobný lekár. Cigánom sa za štátne peniaze stavajú byty, premiér zo svojej rezervy svojho času vyhodil nejakej fitneske cca 17 000 € a nikomu sa nič nestane. No nás, naše obce pre neúmyselnú chybu budú drať z kože. Myslím, že vláda vôbec nepozná problémy ľudí dole a už dávno sa vzdialila ich reálna vnímavosť prežitia. Povedz mi, to sme my ľudia už naozaj stratili mieru súdnosti, že sa deje to čo sa deje?“ Vypočul som si dosť dlhý monológ môjho priateľa a zamyslene som naňho pozeral. Nedokázal som mu vyvrátiť ani jednu vetu. A tak sa sám seba pýtam: „Dokedy? Dokedy potrvá toto šialenstvo chamtivcov a čo sa musí stať, aby sa národ zobudil. Pretože, skôr než vykrvácame sa navzájom budeme bezohľadne požierať. Bojím sa vysloviť vetu, ktorú môj priateľ povedal. „Vieš, tu príde ešte jedna revolúcia, no tá už nežná nebude“.