17. november patrí medzi významné medzníky modernej slovenskej histórie. Uskutočnil sa len pár dní po páde berlínskeho múru. To bol jasný signál na zmeny v Európe.
Dnes je moderné prisudzovať túto zmenu politike Spojených štátov a za strojcu vtedajšieho prezidenta Ronalda Reagana. Akosi v úzadí zostáva muž, ktorý odštartoval reformný proces v Sovietskom zväze. Volal sa Michail Gorbačov. Bez jeho politiky by všetky tieto zmeny možné neboli.
Pamätám sa veľmi dobre s akým nadšením Gorbačova vítali obyvatelia Československa. Toľko prirodzeného nadšenia a záujmu som si ako dieťa odniesol z jari a leta 1968 až kým neskončili pod pásmi tankov. Úsmev nám zašľapali, ale nádej zostala. Rok 1968 sa už zopakovať nemohol, ale jeho symbol Alexander Dubček na tribúnach novembra 1968 nechýbal a bol jednou z jeho hybných síl.
Na námestiach novembra 1989 boli aj desaťtisíce ľavičiarov a boli aj vo VPN. Aktívne sa podieľali na povalení režimu, ktorý stratil všetko čo sa stratiť dalo. Robotníci jasne podporili zmeny v spoločnosti. Aj v radoch komunistov boli reformátori, ktorí vedeli, že ďalšie zotrvávanie dogmatického vedenia je nereálne. Spomeniem aspoň Petra Weissa a ľudí okolo neho, ktorí neskôr vytvorili Stranu demokratickej ľavice.
November 1989 nie je len sviatkom pravice, tak ako 29. august nie je len sviatkom ľavice. Sú to štátne sviatky a patria celému národu. V ich odkaze sú jasné dva základné atribúty - sloboda a demokracia.
