Je nedeľa, krásne počasie a tak som sa vydala na výlet. Tentoraz to nebola žiadna exotika, iba Lake District – jazero pri Windemere, ktoré mám rovno za humnami. Teda asi hodinovú cestu autobusom. Skončila som práve dvojtýždňovú smenu, počas ktorej som bola celý čas zavretá vnútri, tak už aj cesta autobusom ponúkla neobyčajné čaro. Zrazu mi došlo, že už sme naozaj v prostriedku jari. Anglická jar na vidieku má v sebe niečo magické. Tráva, stromy, kríky sú neuveriteľne zelené, príroda má svieže sýte farby, pravdepodobne vďaka vysokej vlhkosti a nižším teplotám. Popri ceste sa tiahnu záhony krokusov a narcisov. Niektorým sa ešte len tlačia púčiky a iné sú už v plnej kráse. Pred očami sa mi rozlievajú zelené pastviny, ktoré sa nežne vlnia do diaľky. Trávnatá plocha a vlniace sa úbočia pôsobia ako velikánsky koberec ťahajúci sa až po obzor. A na týchto úbočiach sa pasú stovky oviec. Novo vyliahnuté jahňatá sa nesmelo motajú okolo nôh svojich mám, zvedavo otvárajú očká a skúmajú nový svet.
Farmárstvo je na anglickom vidieku stále rozšírené. Farmy sa tu hrdo dedia z pokolenie na pokolenie, takže rodiny pokračujú v tradícii. A tak mi suseda farmárka hovorí, že za posledný mesiac sa veľa nenaspala. Mala viacero kotných oviec, a tak ich každú noc chodila kontrolovať, či nejaká ovca práve nerodí. Dozvedám sa, že ovce len málokedy majú jedno jahňa, obyčajne sú to dve, niekedy aj tri. Pri väčšom vrhu treba ovci pomôcť. Práca je to náročná, za vlnu sa dostane stále menej, ale ani tak by nechcela meniť.
Chvíľu ešte pozorujem malé nemotorné jahniatka a potom už prichádzame do Lake districtu. Naschvál sa odveziem ešte o dve-tri zástavky ďalej, nech si môžem spraviť túru okolo časti jazera. Nie celého, jazero je ako menší Balaton, tak sa vydávam na 5 km prechádzku. Hoci je zatiaľ pekný, suchý deň, mračná sa už dramaticky zbiehajú na oblohe a dodávajú krajine trocha drsný nádych. Nič to, ja som však odhodlaná celý deň dýchať zhlboka a zachovať si dobru náladu, aj keby malo liať.
A tu sa dostávam k druhej časti nadpisu. Tým dýchaním zhlboka som začala ešte večer pred výletom. Skrátka otvorím knihu a hovori sa tam, že každá naša nálada, pocit, emócia sa odráža na dychu, respektíve na spôsobe ako dýchame. Keď nás niekto rozčertí do červena, tak dýchanie sa mnohonásobne zrýchli, keď k tomu pridáme ešte hádku s argumentami, tak nám to zvýši adrenalín natoľko, že nás môže postretnúť infarkt. Naopak príjemná hudba, relaxácia, či prechádzka navodí pokojnú atmosféru a náš dych sa predĺži a je oveľa hlbší. Vtedy sme v pohode a prežívame spokojnosť a radosť. Toto nie je nič nové pod slnkom, ved všetci vieme, že dlhé nádychy a výdychy nám pomáhajú zrelaxovať sa. Zaujímavá je však druhá časť. Autor tvrdí, že sa máme vedome snažiť rozpoznávať ako kedy dýchame a uvedomovať si, ktoré situácie sú spojené s jednotlivým spôsobom nášho dýchania. Ďalej hovorí, že vedome môžeme naše dýchanie zmeniť v kritickej chvíli a to na také, ako dýchame počas pohody, a tým zmeníme pocit z negatívnej situácie na pozitívnejší.
Toľko k teórii. A tak som si to išla v praxi vyskúšať. Najlepšie v pohode na vychádzke. A neodradia ma ani hroziace blesky.
