″Obklopuje ich maya, spojenie reality s ilúziou″, pokračoval. ″Náboženstvá predkov a očakávanie nirvány sa miešajú s rýchlym životom preplnených veľkomiest. A to všetko je zahalené neuveriteľnou špinou a haldami odpadkov″.
Myslím, že to vystihol presne. Život Indov sa vznáša na pokraji inej skutočnosti, inej reality a iných historických skúseností. Upratovanie rozhodne k týmto skúsenostiam nepatrí.
Prvé mestá, ktoré som v Indii navštívila boli Varanasi a Bodgaya. Mestá spojené s hinduistickou a budhistickou tradíciou. A niečo na týchto tradíciách mi imponuje. Možno je to nenásilie, hľadanie vnútorného pokoja, či kľudu. Bola to práve nespokojnosť a večné hľadanie, ktoré viedli Gautamu Budhu pred 2500 rokmi k tomu, že sa posadil pod Bodha strom a povedal si, že sa viac nepohne, kým nenájde, to čo hľadá. Odvtedy ho nasledujú tisíce a tisíce svätých mužov, ale aj obyčajných pocestných, ktorí sa snažia dosiahnuť to isté – kontrolu tela a mysle. A tým zvíťaziť nad svojimi túžbami a démonmi, ktoré ovládajú náš život.
Do Varanasi prichádzam v jedno januárové poobedie. Po štrnásť hodinovom lete z Viedne do Delhi a následnom viachodinovom čakaní na prípoj lietadla z Delhi do Varanasi som viac ako vyšťavená. Na letisku ma čaká taxi, prekvapivo ma tam čaká aj sprievodca ako prídavok na prehliadky po meste. Toho som si neobjednala, nemám však síl sa dohadovať a jednať na cene, tak len ticho súhlasím, že neskôr mi môže ukázať mesto. Cestovanie mi dalo zabrať, to však ešte netuším, že môj hotel sa nachádza priamo v centre, v spleti turistov, posedávajúcich Indov, zásobovačov tlačiacich vozíky s výrobkami. Po uliciach posedávajú viac početné rodiny, ktoré si varia stravu priamo na ceste. To všetko je premiešané trmou vrmou a smradom z domácich zvierat a majestátne si vykračujúcich kráv zanechávajúcich po sebe zvyšky svojich výkalov. Po vystúpení z taxíka mi môj sprievodca berie ruksak, a ďalších dvadsat minút sa preplietame spleťou úzkych uličiek, takže pri príchode do hotela mám už obhliadku mesta čiastočne za sebou.
Hotel je vcelku útulný a malebný, presvetlený otvoreným vnútorným nádvorím s pastelovými farbami stien. Izba pôsobí čisto a po otvorení okna som milo prekvapená úžasnou scenériou rieky Gangy, ktorú mám pred sebou v plnej kráse.
Môj ″neobjednaný″ sprievodca mi doprial dvojhodinový oddych a potom už vyrážame na obhliadku poobedňajším slnkom zaliateho mesta. Stačilo spomenúť, že ma zaujímajú miestne bylinky a už sa nachádzam u miestneho mastičkára. Z prírodných bylín je tu pripravené takmer všetko, včítane antibiotík, krémov na masáže, či kapsúl proti hnačke. V ďalšom sa vydávame do hinduistických chrámov, kde ma sprievodca zahŕňa príbehmi o božstvách a pri maľbách a dekoráciách som prekvapená jemnými či silnejšími náznakmi erotiky. Neskôr nazrieme do domu, kde sa koná miestna svadba. Ženy sú vyobliekané v pestrofarebných sáry a ženích je celý v bielom. Na tejto časti obradu je prítomná len ženíchová rodina, oba rodiny sa stretnú až o niečo neskôr. Na všetko je dosť času, keďže svadba a hostina budú trvať viacero dní.
Podvečer si ideme pozrieť večerné rituály na rieke Gange, ktoré vychutnávame priamo z rieky. V menšej loďke sa pretláčame pomedzi loďkami ostatných turistov, a z rieky pozeráme na hinduistických kňazov a ich rituálne obrady večerného zatvárania Gangy. Rituál je sprevádzaný nápevom a pomalými pohybmi mužov s ohňovými fakľami. Vytvára to magickú atmosféru, kde ohne kňazov sa pridávajú k nespočetným plameňom žiariacich z pohrebísk.
Domáci veria, že kto vo Varanasi zomrie, dosiahne okamžitého spasenia, či mókši. Kolobeh osudu sa uzavrie, duša, či vedomie dosiahne absolútnej slobody, spojenia s nekonečnom. Nastane blaženosť, kde existuje nič a všetko. Uzavrie sa kolobeh narodenie – smrť – narodenie. Stane sa to v okamihu, keď naše vedomie všetko spozná a po ničom viacej netúži. Lebo to, čo nás poháňa vrátiť sa do ďalšieho života sú naše potreby, túžby, fantázie a emócie, ktoré nás nútia znova a znova sa narodiť, prežívať nové príbehy a naberať nové skúsenosti. Keď sa naše túžby naplnia a dovŕšia, keď sme spoznali všetky stránky, radosti či strádania života, môžme odísť. Navždy. Kolobeh sa ukončí. Posvätné miesta, ako je Ganga a ďalších sedem pútníckých miest sú skratkou - vykúpenie môže nastať okamžite. A tak starí ľudia, vdovy, vdovci, a chorľaví sem prichádzajú dožiť svoje posledné dni. Nachádzajú útočisko v chrámoch a žijú z milodarov, či pár mincí od turistov. Z člna pozorujem blčiace ohne a pahreby s nebožtíkmi a prajem im či už mókšu, alebo prinajmenšom v budúcom znovuzrodení lepší osud. Lebo, keď s nimi hovorím, tak mi vravia, ako dobre sme sa my, Európania, vedeli narodiť.
Opieram oči do diaľky a pozorujem fascinujúce hru ohňov na nábreží. Ohňov, ktoré sú pre nás symbolom tepla a pre Indov predstavou nového cyklu života. Tradícia kremácie tu siaha viac ako tritisíc rokov do minulosti.
Kochám sa pohľadom na rozsiahle mesto Varanasi ťahahúce sa po ohybe rieky Gangy. Rieky, ktorá dáva život a obživu nielen živým, ale, ako verí tisíce a tisíce pútnikov, Ganga im dáva nádej na spasenie, mókšu a večný život.
Breh rieky lemujú mestské stupňovité gháty či prístavištia, vybudované predchádzajúcimi panovníkmi a maharadžmi, ktorí tu trávili svoje posledné roky v ústraní svojich palácov s túžbou dosiahnutia mókši. Dnes sú tieto paláce premenené na hotely pre turistov, ktorí, podobne ako ja, fascinovane pozorujú výjavy na brehu Gangy –očisťovacie obrady domácich, spaľovanie mŕtvych a nespočetné hinduistické ceremónie počas rôznych sviatkov .
V priebehu sviatkov prichádzajú pútnici pešo do Varanasi a ich púť trvá viacero dní počas ktorých prejdú stovky kilometrov a zakončia púť kúpaním v rieke Gange. Varanasi je mesto, kde sa stretávajú pútnici, jogíni a svätí muži. Tajomstvá Varanasi siahajú ďaleko do minulosti a sú prepletené povesťami o slávnych mužoch, historkami o hľadačoch pravdy, o svätých mužoch. V neposlednom rade sa mesto preslávilo aj prítomnosťou učencov a básnikov. Gautama Budha tu začal verejne učiť 500 rokov pred Kristom, po ňom nasledujú Kábir, Šankara a Mahavíra, zakladateľ džinizmu. Členovia džinizmu chodia po nábreží úplne nahí a nemajú povolené nič vlastniť, ani osobné veci. V súčasnosti je Varanasi známe aj akademickým životom. Je tu viacero univerzít, kde študuje viac ako 30,000 študentov.
Na druhý deň sa vydávam do susedného mestečka Sarnath, ktoré je vzdialené len 10 km cesty a je alfou a omegou Budhizmu. Po svojom ″prebudení″ pod stromom Bodha tu Gautama začal verejne účinkovať. Jeho ″prebudenie″ znamenalo, že Gautama mohol vedome nazrieť do všetkých svojich predchádzajúcich životov a pochopiť zmysel utrpenie života a význam našich skúseností. Potom Gautama prichádza sem do Sarnathu, kde prvýkrát vystupuje na verejnosti. Prehovoril tu ku svojim piatim žiakom a pokračoval vo verejných vystúpeniach po štyridsať päť rokov svojho života až do svojej smrti. Jeho vystúpenia dali vzniknúť najmierumilovnejšej filozofii na svete - plnej porozumenia, úcty k druhým a láskavosti. V Sarnathe si prezerám archeologické múzeum, kde je veľký kamenný dáždnik, pod ktorých vraj Budha prednášal. V meste obdivujem do neba sa vypínajúcu Dhamekh stupu. Prechádzam sa po Srnčom parku, kde sa srnky voľne pohybujú. Tu mi nejaká rodinka mi podáva zväzok mrkiev na kŕmenie a očakáva zato bohaté sprepitné. Skrátka charita tu nie je zadarmo.
Poobede sa ešte zastavujem v menšom obchodíku, kde sa vyrábajú hodvábne látky, sáry, šály a obrusy. Hodváb a pestrofarebná škála farieb a látok je snáď najkrajším zážitkom Indie. Neviem sa nakochať pohľadu na hrdo kráčujúce ženy zaodeté v pestrofarebných látkach ležérne kráčajúcich po uliciach. Nezáleží na tom, či je sáry z hodvábu, a či len z najlacnejšej bavlny. Všetky ženy v nich vyzerajú úžasne. Možno najviac tie, ktoré sáry, či indický odev s gráciou používajú pri prácach na poli. Je to úžasná pieseň farieb, ladnosti a jednoduchosti. Je to kus látky prehodenej cez plece a zároveň uvedomenie si svojej ženskej erotiky. Aj ja sa dotýkam týchto krásnych krehkých nití a nakoniec kupujem niekoľko hodvábnych šálov pre svoju rodinu.
O pár hodím odchádzam do Bodgayi, mesta, kde Gautama pod Bodha stromom dosiahol svoje osvietenie. Pre mňa sa otvára ďalšia kapitola môjho cestovania. Pôvodne som tu mala zostať týžen, zostávam však oveľa dlhšie a vychutnávam si pokojné plynutie času a života. A opäť a opäť si sadám pod Bodha strom.
Zamýšľam sa, čo ma vlastne tak fascinuje na tejto krajine? A prečo sa sem rada vraciam? Možno je to ten obraz sureality. Akosi sa tam prelína viacero svetov, viacero skutočností. Naozaj to tak je – život na dedine a v chudobných mestečkách je niečo úplne iné ako bohaté budhistické chrámy, či život vyvolených v dobrých štvrtiach, ktorých úspech sa odvíja od dobrého vzdelania a slušnej práce. V Indii sa vidí všetko: od žobrákov po svätých mužov, od špinavých a hladných detí po prepychové letoviská a hotely, kde domáci nemajú možnosť ani nazrieť. Stredovek sa tu stretáva s novovekom, doba temna s úžasným vedeckým pokrokom. Je to ako cestovanie v čase, veľké múzeum sveta, kde sa stretáva staré a nové. Dejiny sa tu stále vyvíjajú. Prelínajú a miešajú sa tu štyri hlavné náboženstvá, ktoré sú občas v súlade, občas v konflikte. V Indii mám pocit, akoby všetko bolo zahalené veľkou oponou, ktorá sa na chvíľu pred nami otvorí a nechá nás nazrieť do veľkej komédia ľudstva. A tento obraz nás zanechá v úžase, čo všetko môžeme vo svete vidieť.
