Prežívali sme to najkrajšie obdobie priateľstva – keď sa už dostatočne poznáme a už nemusíme nič predstierať, nemusíme už jeden druhého dobíjať, ale ten druhý je ešte stále pre nás záhadou, tajomstvom a venujeme mu celú našu pozornosť, otvoríme mu celú svoju dušu. A pretože sme pre svoju lásku ochotní veľa spraviť, zrkadlí sa v nás viacej dobra, viacej ochoty a pochopenia ako sa prejavuje zvyčajne.
Skrátka bol to čarovný večer, jeden z takých ako majú byť. Vymieňali sme si komplimenty, nežnosti, nálady, slová...Všetko bolo v poriadku, až náhle závan vetra odniekiaľ privial zmenu. Povedala som mu, že som si okopírovala fotku z jeho facebooku a zdieľam ju aj so svojimi priateľmi. Pozrel na mňa a nepovedal nič, ale v jeho vnútri sa niečo pohlo. Niečo, čo bolo cítiť vo vzduchu. Spôsobilo to, že ustal smiech a zastavili sa všetky veselé a úprimné slová. Okolo nás sa nahromadil búrkový mrak. Cítila som ako teplota okolo mňa poklesla o niekoľko stupňov.
Snažila som sa situáciu zachrániť, ale už bolo neskoro. Povedala som: „Dobre, ak ti na tom toľko záleží, tak ju vymažem. Chceš to?“
Pozrel na mňa a odpovedal: „to nie je v tom, čo chcem alebo nie, ale nemala si žiadne právo to urobiť. Mala si sa najprv spýtať a nie ukradnúť moju fotku.“
Uznala som, že mal pravdu. A hovorím: “snažila som sa tvoju fotku len zdieľať, ale linka nejako nefungovala, tak som fotku radšej okopírovala.“

Nato mi povedal, že každá fotka, či iná práca si zaslúži uznanie a keď nemáme pred tým rešpekt, tak ani naše priateľstvo nemá cenu. Vymenili sme si ešte pár slov, ale cítila som, že rozbitý večer sa nedá zachrániť. Tá lepkavá nespokojná energia nášho bytia tam stále bola, nedala sa vystrnadiť, nedalo sa s ňou pohnúť. Pozerali sme si do tváre, ale nejaká opona nás už oddeľovala. Nemali sme viac slov, nebolo čo dodať. Možno tých slov čo sme povedali predtým bolo veľmi veľa. Možno tých zranení v našom srdci bolo veľa. Niečo v nás práve krvácalo.
Stáli sme tam nad hrobom našich slov a usmievali sa na seba mdlým úsmevom. Lopatky sme mali ešte poriadne zababrané od hliny našich slov. Ešte stále sme sa usmievali a hádzali hlinou po sebe. Už nie slovami, len hlinou. Cítili sme, že niečo ťažké steká po našej duši. Potom, v určitom okamihu sme s tým skončili. Otočili sme sa a odkráčali každý inou stranou.
V mojej mysli zostali výčitky. V ktorom okamihu sme spravili chybu? Kde sa nám to rozbehlo do opačných strán a pokračovalo úplne inam? Možno bol čas prísť na rázcestie našich osobných dejín a vykročiť každý na opačný koniec sveta. Prišla som po prvý roh a ostala som stáť. Smutne som pozerala do diaľky a volala za ním. Ale on tam už nebol, bol tam len jeho tieň, jeho obrys čo už nebol on, ale ešte stále bolo cítiť vo vzduchu jeho pach. Čo zostalo bola len bolesť v mojom srdci. Nástojčivý pocit, že jedna časť zo mňa tiež odišla. Ticho som tam stála a hľadela na jeho tieň, dlho, v nemom rozjímaní. Poslala som za ním závan mojej duše, jemné pohladenie jeho ubolenej hlave a ešte raz zašepkala, prepáč mi, aj toto je život, učíme sa prechádzať našimi emóciami, učíme sa prehrýzať životom. Ty učíš mňa a ja učím teba. Možno je to koniec, možno nie. Zajtra budeme vedieť viac. Nezostáva nám iné ako čakať. Trpezlivo, oddane na nový úsvit. Ja stále čakám. Keď budeš smutný, moje spomienky ťa zahalia nekonečnou láskou. Lebo láska zostáva, nemôže sa len tak rozplynúť. Je nekonečná.