Alebo pošle na Vás rovno políciu. Aj toto zahŕňa práca opatrovateľky. Stane sa mi, že klientka sa jedného večera vyberie na cestu do Toronta, alebo si prečíta článok v novinách o tehotnej žene a zahlási so stopercentnou istotou, že aj ona je tehotná a urýchlene musí isť do nemocnice porodiť dieťa.
Takáto je jedna stránka práce opatrovateľky, druhá stránka sú príbuzní a rodina, ktorí prídu na návštevu len sporadicky, ale každý z nich má svoje presvedčenie ako postupovať a čo je najlepšie pre mamičku. A tak robím záznamy, koľko krát sme išli cez deň na záchod, koľko metrov sme prešli na prechádzke, kedy bola pani na malej a veľkej potrebe, koľko nutričných pokrmov zjedla za deň. A často ideme do takých detailov, aký kondicionér použiť na vlasy a koľko minút ho nechať pôsobiť. Ak sa však v rodine nedajbože vyskytne psychológ, tak potom už zábava nemá konca kraja. Okrem činností popísaných vyššie riešime denne psychologické testy, stopujeme za koľko minút sú tieto testy každý deň spravené a korelujeme to so zmenami a množstvom použitých liekov. Testy moju klientku občas vytočia do nepríčetnosti, občas aj mňa, takže sa cítim, že sme testované obe naraz.
Po testoch sme obe pozvané na koberec – ak tieto dopadnú moc dobre, tak som obvinená, že som jej pri nich pomáhala, koberec sa však koná, aj keď testy dopadnú moc zle - potom som obvinená, že klientka sa pri nich moc rozptyľovala a nevenovala im pozornosť. No a ja mám na tom vinu, lebo som jej dovolila počas testu len tak rozjímať, či pozerať z okna.
A tak sa pýtam, čo sa vlastne deje v hlave takého psychológa? Nezabudol náhodou aj on ako sa hrať, ako mať radosť zo života? Tie testy – oni sú v podstate vcelku fajn, ako malé hlavolamy – a keď má klientka dobrú náladu, tak ich spraví so záujmom, svojim vlastným tempom. A občas preskočí niektorý test, čo ju nenadchne.
A tak si myslím, že psychológovia sú už asi moc dlho v prostredí, kde to ľudom v hlave celkom nefunguje - a potom preberajú podobné trendy. Ak tie testy s klientkou denne nesplníme podľa predstáv, tak nám jej príbuzný, psychológ, 3-4 krát vyvoláva, prečo jej to trvalo tak dlho, čím sa rozptyľovala, čo pri testoch robila a kde som bola ja. Pripravujem si na rozhovor s ním –psychológom- toľko trpezlivosti, koľko obvykle používam pre moju klientku a hovorím mu: „kašli nato, hlavne, že pani bola v pohode, a bavila sa, načo to celé testovanie? Len aby bol niekto rýchlejší, schopnejší ako včera a mohol ukázať, že má ešte stále IQ nad 100? To naše porovnávanie sa nikde nekončí?
No a to hlavné ponaučenie je, že my ľudia sme sa zabudli baviť. Hrať sa, robiť veci len tak pre radosť, zabávať sa s lopatkami na piesku - koho to zaujíma, ako rýchlo prehadzujeme lopatkami a aký veľký pieskový zámok máme pred sebou? Dôležité je mať radosť, tešiť sa z malých aktivít – a najmä, áno, hrať sa a baviť sa.
