Vykladám si tarotové karty a ako inak, rozmýšľam o zmysle života. Čo mi dnes karta prinesie, kam ma život opäť posunie o deň či o dva? O čom je všetko naše snaženie? Kam nás zavedú naše cesty? A tak sa zamýšľam nad svojim životom:
Už mám nejaké tie roky za sebou. Vidím svoje vzťahy a viem, že stále milujem mužov môjho života, tých minulých ako aj tých budúcich, aj keď dnes viem, že druhá strana lásky sa volá utrpenie.
Moja priateľka sa ma raz pýtala na môj postoj k mužom. V tom čase som odpovedala, že muži sú pre mňa ako lístie v lese. Nevadia mi, je to príjemné mať ich okolo seba, ale nepotrebujem ich nevyhnutne k životu. Potom som sa zamyslela a zistila som, že to nie je celkom tak. Ako to naozaj je, keď je nejaký muž dlhšie v mojom živote? Nevadí mi, som rada v jeho blízkosti a prítomnosti, môžem si myslieť, ze ho nepotrebujem, ale vytvára pocit lesa, pocit niečoho útulného, kam sa rada vraciam hoci, nerozmýšľam o tom prečo to tak je.
Ak ten muž odíde, tak zrazu zistím, že to lístie mi chýba, že už nie sú viac ročné obdobia a nič nechráni zem. Takto to nejaký čas vydržím a potom sa objavuje môj inštinkt utiekať sa opäť k mužom. Som im za to vďačná, lebo mi dodávajú novú energiu do života, svet sa pri nich javí v krajších farbách a moje plány a snaženia sa viacej daria. Možno to tak musí byť, že občas niečo staré sa uzavrie a vytvorí sa priestor pre niečo, čo treba ešte spraviť.
V našom živote je čas na samotu a je čas vrátiť sa do sveta plného vzťahov a emócií. Je čas zastaviť sa a obzrieť sa naspäť. A potom príde čas pokračovať a rozvíjať plány. Vždy budem vďačná mužom, ktorí v správny čas vstúpili do môjho života a dodali mi síl isť ďalej. Opäť sa krútim vo virvare života a ako píšem tieto riadky v pozadí mi znie Vangelisova symfónia Conquest of Paradise (Dobytie raja).
V živote nie sú náhody, sú len udalosti a situácie, ktoré musíme prekonať, sú len úlohy, ktoré sme ešte nesplnili, sú tu ľudia, najmä naši partneri, ktorí nám ich pomáhajú doriešiť. Keď sú naše terajšie úlohy doriešené, objavia sa nové úlohy.
Ako počúvam piesne od Vangelisa pripomína mi to, ze nemáme právo sa vzdať. Život ide vždy ďalej, ale naše prehry nás vždy počkajú a budú čakať, až máme dosť síl bojovať. Nebola to náhoda, že Conquest of Pardise sa stal slávnym, až keď si túto hymnu nemecký boxer Maske zvolil za svoju znelku. Maske zažil veľa víťazstiev, ale aj jednu prehru, ktorá mu nedala dlho zabudnúť. Táto prehra mu nedala pokoja ani potom, čo sa vzdal aktívneho športového života. A tak o dvanásť rokov neskôr, znova vyzval svojho protivníka a opäť si za svoju znelku zvolil Conquest of Paradise. A Maske vyhral odvetu - po 12 kolách zápasenia.
Možno preto mám rada Vangelisove symfónie, lebo v nich počujem veľké ľudské úsilie, náš boj, naše snaženie o pochopenie života, pochopenie vzťahov, ktoré nám prinášajú oboje radosti aj strasti a sú hybnou silou, ktorá nás posúva ďalej.
