Na diaľnici bolo asi tak o 80% menej áut ako za bežného dňa. Presúvali sa najmä kamióny so zásobovaním a matieriálom. Nad diaľnicou boli v pravidelných intervaloch rozsvietené návesy- Zostaň doma, zachrániš životy.
Po príchode do Liverpoloa som ocitla v plnej izolácii. Komunikujem so svojou rodinou cez telefón a Skype. Ráno sa zobudim a skontrolujem správy, či sú všetci v poriadku. Pozriem si video, cez ktoré sa dozvedám ako mi vyrastá môj vnuk. Cez deň pozerám na svoju malú záhradu a pozorujem, ako mi rozkvitajú narcisy a tulipány. Je jar, siia príody sa nedá zastaviť.
Prečo som vlastne v Anglicku?
V Anglicku žijem, s miernymi prestávkami, už desiatku rokov. Nebolo vždy ľahké zvyknúť si na ich mentalitu, či prístup k životu. Rozhodne sa nedá o nich povedať, že by ovplývali družnosťou, milotou a bezprostrednosťou. Trvalo roky, kým som si zvykla na túto krajinu, ale prišiel čas, keď sa tu cítim bezpečne. Táto krajina mi poskytla primeraný život, prácu a vyhovujú mi britské zákony, ktoré sú ďaleko transparentnejšie a zmysluplnejšie ako tie tam u nás.
Pravdou je, že už od mladého veku, ma to nasmerovalo na kratšie či dlhšie obdobia žitia v zahraničí. Anglicko sa postupne stalo mojim druhým domovom a je tu veľa vecí, ktoré ma stále nadchýnajú. Nie je to len zádumčivá krása zeleneho vidieka, voľne sa pasúce stáda ovcí, majestátna architektúra, krásne kamenné stavby a katedrály. Je toho oveľa viac – dlhodobé tradície, zádumčivé keltské melódie, nostalgické nápevy škótskych dúd, majestátna hoci trocha chladná architektúra Londýna aj Edinburgu, svojráznostť vidieka, sugestívna romantika poloopustených ostrovov.
Celkovo sa Angličania sa len ťažko vzdávajú svojich tradícií, a tak nové sa často snúbi s pôvodnými trendami či dizajnom. A nechýba preslávený anglický humor, charakteristická ostrovná identita a silná individualita.
Koronavirus v UK.
Je polovica aprila a koronavírusová izolácia sa stala súčasťou denného života. Ulice sa vyprázdnili. Len občas vidno nejaké osamotené dieťa pohadzovať si loptu, či kopať futbal. Na okolí sa len občas mihne človek, obyčajne so svojim verným psom… A my ostatni ho trocha nostalgicky pozorujeme, keďže všetko, čo sa vonku hýbe je predmetom záujmu.
Vyľudnilo sa mesto, obchody, parky, nábrežie. Autobusy chodia len poloprázdne. Pripomína mi to situáciu z decembra 2016 na egypstkých pyramídach. V tom roku, po páde ruského lietadla, nebolo v Egypte žiadnych turistov. Práve v tomto období som sa ocitla na prehliadke takmer vyľudnených pyramíd. Bol to silný zážitok. Pripomínalo výjav z iného sveta. Na rozľahlom priestranstve okolo pyramíd bolo len niekoľko desiatok návštevníkov. Žiadne rady, len veľká piesková plocha s týčiacimi sa pyramídami. A na okolí kopec domácich predavačov, tlmočníkov, sprievodcov, o ktorých nemá nikto záujem. Egyptu trvalo dva roky obnoviť prílev turistov a dostať sa ako tak do normálu. Tento rok sa však pláže a historické miesta vyľudnia tak ako predtým.
Dnes máme vyľudnené mestá aj tu v Európe a myslim, že je to pripomína scény z apokalypticých filmov. Zažívame svet bez ľudí, dopravy, zvukov, a preháňajúcich sa automobilov. Na niekoľko týždňov sa svet okolo nás zastavil. Stavby nepokračujú, autá sa nevyrábajú, domy sa nepredávajú, dokonca sme prestali kupovať aj spotrebný tovar.
Karantény.
Karantény pre nás nie sú ničím novým. V minulosti tu boli pohromy, morové, aj chrípkove obdobia, striedajúce sa v každom storočí.Prvý prípad inštitucionalizovanej karanténnej praxe prebehol už 14. storočí. Démonický mor alebo takzvaná čierna smrť zničila Európu v rokoch 1347-52 a zabila približne 20 miliónov ľudí.
Keď sa mor v roku 1347 začal šíriť v talianskych Benátkach, prístavy začali odvracať lode prichádzajuce podozrivých oblastí. V nasledujúcom roku sa úrady v Benátkach stali prvým miestom, ktoré formalizovalo ochrannú akciu. Zatvorili svoje prístavy, a všetky lode sa po návrate museli podrobiť štyridsať dennej karantene. Týmto sa to však neskončilo. Čierny mor sa počas ďalších dvoch storočí ešte niekoľko krát vrátil.
Slovo karanténa je odvodené z latinského quarantine – („40 dní“), ktoré poukazuje na množstvo času, počas ktorého boli izolované usadlosti a mestá, a tento úsek času je potrebný aj v dnešnej dobe. Pohromy nás mobilizuju v snahe o prežitie. Je neuveriteľné, ako rýchlo vlády presunuli zdroje na vybavenie nových nemocníc, spravili sa opatrenia, prijali zákony, uzavreli hranice, vyčlenili financie na podporu obyvatelstva, podporil sa výskum na vývoj novej vakcíny, uzákonila sa pohotovostná legislatúra. Ūkony, ktoré by za bežných okolností trvali mesiace a mesiace sa zvládajú za desiatku dní.
Nasledujúca fotka je z chrípkovej epidémie roku 1918. Pacienti a podozriví na chrípku boli izolovaní v poľných nemocniciach. Dnes sa podobné nemocnice opäť narýchlo budujú po celom svete – či už v Londýne, New Yorku, alebo Teheráne.
Národy, ako aj kazdý jeden z nas sme sa na chvilu pozastavili – uvedomili sme si svoju zranitelnosť, samotu…a závislosť na ostatných. Príde čas, keď sa karanténa skončí. Život sa znova rozbehne do plného prúdu…a pred nami sa objavia nové perspektívy ….
xxx
Život a jeho kolobeh stále pokračuje. Príroda sa prebúdza na nový život - nedá mi pripojiť pár fotiek z rozkvitnutej jari…..Prajem spokojnú a požehnanú Veľkú noc.
