Bol zimný večer a mala som len hmlistú predstavu o tom, ako sa tam dostať. Vydala som sa do Vrakune, do útulku Mea Culpa. Nasadla som na autobus č. 87 a bola to dlhá cesta, prešli sme cez Slovnaft, Vlčie Hrdlo a autobus pokračoval po menej zaľudnených častiach Bratislavy. Až sme prišli medzi polia a nižšie budovy.
Šofér mi rukou ukázal, kde sa nachádza Hradská ulica s útulkom. V tme to nevyzeralo nijako pohostinne. Navyše som v tejto časti Bratislavy predtým nebola. Prešla som cez cestu, preskočila niekoľko mlák a vydala sa po zablatenej poľnej ceste. Po niekoľkých sto metroch som rozoznala nejaké nižšie budovy, možno bývalé sklady.
Mala som dohodnuté stretnutie s vedúcim útulku, že mi ukáže ako to u nich funguje a potom sa môžem s ubytovanými porozprávať. Keď som vstúpila do hlavnej haly, ktorá funguje ako jedáleň, obývačka a zábavné centrum, bolo tam asi pätnásť ľudí. Niektorí v tichosti jedli - misku s polievkou, ktorú poskytol útulok, alebo si doniesli chleba z mesta. Podaktorí pozerali televízor, či hrali karty. Bola tam kľudná rodinná atmosféra. Ubytovaní si po celodennom chodení po meste prišli oddýchnuť.
Útulok prevádzkuje vysoká škola sv. Alžbety a budovu poskytuje magistrát. Do tohto útulku majú povolené prísť len ľudia, ktorí nie sú pod vplyvom alkoholu a drog. Na vrátnici je fúkač na detekciu alkoholu a v prípade podozrenia je bezdomovec vyzvaný fúkať. Taktiež sa musí zaevidovať a za posteľ zaplatiť 1 Euro. Nocľaháreň je otvorená iba počas večera a noci a to od 16 hod do 8 hod ráno. Jednotlivým užívateľom je pridelená menšia práca, ktorú majú v ubytovni vykonať. Upratovačky tu nemajú, takže práce v kúpeľni, na WC a na chodbách si musia rozdeliť medzi sebou. Bola som prekvapená, ale naozaj to tam fungovalo. Priestory boli upratané a každý spravil prídelenú prácu. Na chodbách stáli termosky s čajom a kávou a prázdne poháre. Každý si mohol nabrať podľa potreby.
Potom sa už rozprávam s vedúcim útulku, pánom Kováčom. Pán Kováč je absolventom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce univerzity sv. Alžbety a keď mu bola ponúknutá práca vedúceho Mea Culpa, tak ju zobral. To, že tu ľudia nachádzajú disciplínu, porozumenie a zúčastňujú sa na behu zariadenia, je jeho zásluha. Tam to však nekončí. Majú večery spojené s premietaním filmov, konajú sa tu prednášky, výlety do okolia. Večer sa môžu ubytovaní zúčastniť spoločnej modlitby. Pán Kováč hovorí, že záujem ľudí o nocľah je v zime veľký, v lete mierne poklesne. V zime má nocľaháreň pokrytú celú kapacitu, prespáva tam 36 ľudí, jedna izba je venovaná ženám. Ak prídu ľudia, ktorí konzumovali alkohol, nemajú povolené zostať, ale sú poslaní do iných zariadení.
Pán Kováč mi ukázal útulok, kuchynku, kde sa denne varí večerná polievka, sklad s oblečením, ktoré darovali ľudia. Za toto oblečenie by sa nemusel hanbiť nikto z nás. Sú tu teplé kabáty, zimné topánky, rifle, teplé deky.
Ďalej sa už idem porozprávať so samotnými bezdomovcami. Nerobím si ilúzie. Do tejto skupiny spoločnosti patria ľudia mentálne postihnutí, nevzdelaní, často neakceptovaní svojou rodinou a v neposlednom rade ľudia, ktorí podľahli drogám či alkoholu. Vo viacerých prípadoch si sami zvolia tento život, namiesto toho, aby chodili do pravidelnej práce. Nemajú vyvinutú disciplínu, schopnosť byť pravidelne na jednom mieste, skrátka sú to tuláci, ktorých to ťahá z miesta na miesto.
Pýtam sa, či by niekto nechcel brigádovať pár hodín v našej firme, v práčovni. Niekoľkí si berú moju vizitku, iní nereagujú. Už majú zabehnutý svoj život. Stretávam tu pár ľudí, ktorí chodia do pravidelnej práce a hovoria, že do útulku prišli iba prespať, lebo je to tu lacnejšie a keďže majú dlhy potrebujú šetriť na bývaní.
Dlhy, to je ďalšia kapitola, ktorá kvári bezdomovcov. Každý jeden z nich má na krku nehorázne dlhy. Hovoria, že keď im aj príde nejaká podpora, exekútor im to hneď zhrabne. Nedoplatky na sociálke, nezaplatený účet, či pokuta z mestskej dopravy sa za nejaký čas vyšplhajú na desiatky tisíc Eur. A z tohto kolotoča sa nedá dostať. Vedúci z útulku sa im snaží pomôcť aj s tým, že ide s nimi na úrady, vysvetlí im situáciu, pridelí len určité množstvo peňazí z podpory, aby neminuli hneď všetko.
Stretávam tu pani, čo predáva Nota bene. Konkurencia je tu veľká, každý predavač má pridelené svoje miesto a nováčikov neprijímajú medzi seba radi. Poznamená, že najlepšie miesta sú v starom meste, najlepšie pri kostoloch, keď ľudia vychádzajú z obradov von. Dozvedám sa, že vtedy sú štedrí, najmä počas sviatkov. Stať sa predajcom novín nie je zadarmo. Za výtlačky novín bezdomovec zaplatí polovičnú cenu, s tým, že ich môže za plnú cenu predávať.
Odchádzam neskoro večer plná dojmov. Neľutujem, že som tu bola. Nemyslime si, že je až také ťažké ocitnúť sa v podobnej situácii. Stačí exekútor, nešťastné okolnosti, možno pár pohárikov navyše a už sa človek nezadržateľne vezie dolu. Bezdomovci sa stávajú súčasťou našej spoločnosti. Nestačí povedať, že si za to môžu sami. Možno. Ale patria k spoločnosti tak ako chorí, postihnutí, či nemohúci. A nestačí zavrieť oči – ťažkosti samé od seba neodídu.
Na druhej strane, viem, že je to nepríjemne, keď bezdomovec v električke smrdí, tak, že si nikto vedľa neho nesadne. Podobne nám bezdomovci zaberajú lavičky v meste, miesta na staniciach a v podchodoch. Nikomu nepadne ľahko prejsť popri podnapitých bezdomovcov popíjajúcich čučo z dvojlitrových igelitových fliaš. Tak či tak, sa táto vrstva ľudí v našej spoločnosti nachádza a stali sa dennodennou súčasťou mesta.
A tak tu spomeniem jeden úsmevný príbeh z článku Dušana Ondruška, v ktorom uvádza, ako k tejto problematike pristupujú v zahraničí. Vancouverské úrady odobrili projekt, v ktorom reklamná agentúra Spring spolu RainCity Housing nainštalovali lavičky, na ktorých sa cez deň ukazuje, nápis „toto je lavička“ a v noci z papiera vystúpi svietiaci ultrafialový nápis “toto je spálňa“. Na operadle iných lavičiek je adresa a telefón útulku. Inde inštalovali sedem prenosných lavičiek, v ktorých možno sedadlo vysunúť ako striešku. Samozrejme nejde len o striešku. Táto pohodlná lavička má spúšťať verejný diskurz o tom ako sa staviame voči tým, ktorí sú znevýhodnení alebo aj tým, ktorí si život na ulici vedome vybrali.
Pán Ondrušek ďalej dodáva : „Ak chceme posudzovať vyspelosť komunity alebo spoločnosti, jej zmysel pre inklúziu a solidaritu, spravidla si pozrieme ako si stavia a verejne diskutuje zákony, regulatívne opatrenia a štruktúru rozpočtov....A niekedy stačí obzrieť si lavičky.“
Nakoniec som s jednou bezdomovkyňou niekoľko týždňov pracovala. Bola to vcelku príjemná pani, slušne oblečená. Spolupráca nám vydržala niekoľko týždňov, až prišla jedného dňa do práce opitá. Nezostávalo nič iné, ako spoluprácu ukončiť - po vzájomnej dohode.
