V anglickej rodine, kde sa starám o Irenku, prišlo k väčšej spokojnosti. Skrátka, členovia rodiny si uvedomili, že s Irenkou to už lepšie nebude a treba ju akceptovať takú, aká je. V dome sa konečne objavila klasická nemocničná posteľ, s možnosťou polohovania pre chrbát a nohy. Navyše posteľ je koženková, tak to nie je žiadna tragédia, ak sa prihodí “nehoda”. Od mojej poslednej smeny pribudlo aj polohovacie kreslo v obývačke, nafukovacia poduška pod zadok na stoličku v kuchyni a špeciálne zvýšené sedadlo na toalete s pomocnou opornou tyčou na vstávanie.
Keď som prišla na smenu, vycítila som napätú situáciu. Vlastne, niečo z toho sa udialo ešte pred mojim príchodom. Irenkina dcéra mi poslala sms-ku, že ak budem mať problémy s Irenkou, teda, ak sa odmietne postaviť, či ísť do postele, mám zavolať na pomoc Irenkinho manžela. Pán je osemdesiat päť ročný, ešte stále dosť vládny a býva v tom istom dome, len väčšinou sa venuje vlastným záujmom. To mu nikto nemôže vyčítať – pani Irenka teraz potrebuje dvadsať štyri hodinovú opateru a občas odmieta spolupracovať pri základných denných potrebách - ako vstať z postele, ísť na WC, či ísť na malú prechádzku do záhrady. Takže nie je divu, že opatrovateľke občas prasknú nervy. Najmä z pocitu, že sme celé dva týždne zatvorené v jednej domácnosti, bez komunikácie s okolím a možnosťou ísť sa odventilovať, či vyrozprávať, či poplakať si na niekoho pleci. (To vyrozprávanie nie je zbytočnosť. Dokáže to uvoľniť veľa emócií).
Takže, keď som prišla na smenu do Irenkinej domácnosti, Irenka si kľudne sedela za kuchynským stolom, jej druhá opatrovateľka, nespokojne pobehovala po byte a balila si svoje posledné veci. Ja som preberala službu a pozerala si poznámky z posledných dní. Potom sa mi druhá opatrovateľka priznala, že už tu končí, lebo nevie zvládať tie neustále sa opakujúce situácie, keď Irenka nechápe, že je čas ísť do postele, čas sa osprchovať a čas ísť na záchod, alebo z neho vstať. Posledná situácia bola spojená s tým, že Irenka sa odmietla postaviť zo záchoda a sedela tam takmer hodinu. Nešťastná opatrovateľka ju niekoľko raz vyzvala aby vstala, odišla niečo spraviť a potom sa opäť vrátila naspäť a dohovárala jej. Irenka však nereagovala. Nič nepomáhalo. Nespravila ani pokus o postavenie sa s pomocou tyče. Nakoniec to opatrovateľku nazlostilo a zavolala si na pomoc manžela, ktorý je neustále hlavnou autoritou. Po niekoľkých ostrejších vetách Irenka zareagovala a postavila sa z WC. Deň by bol pokračoval ako obyčajne, až nato, že opatrovateľka dala výpoveď.A tak sme tu teraz smutne sedeli a riešili situáciu, čo so službami v najbližšom období…
Potom prišlo ďalšie ráno a Irenke sa znova nechcelo vstať z postele. Prišla som k nej a chytila som ju za ruku. Tak sme tam obe sedeli. Presnejšie povedané, ja som sedela na posteli a Irenka v nej ležala. Irenka sa potom zahľadela do kúta okna a prečítala si nálepku, ktorú tam zanechala pred viacerými rokmi niektorá z jej dcér. Čítala pomalým hlasom: “Nech sú všetky bytosti šťastné”. Pohladila som ju po ruke a hovorím jej: veru tak, nech sú všetky bytosti šťasté, nech cítia pokoj a pohodu. Pozrela sa na mňa a usmiala sa. V ďalšom sme len tak niekoľko minút sedeli a držali sa za ruky. Potom jej pohľad znova zablúdil na nálepku na okne a čítala ju pomaly, ako keby ju pred tým ani nevidela: ” Nech sú všetky bytosti šťastné”. Pomaly sa jej zatvorili oči a upadla do spánku.
Bolo už desať hodín ráno, ale nebudila som ju. Prečo aj? Možno sa jej práve sníva, že každá bytosť je šťastná…A v takomto prípade, treba snívať ďalej…Veď, čo keď sa jedného dňa naše sny stanú skutočnosťou?
