Bolo to krásne, pokým to bolo naozaj krásne…
Bolo to vzrušujúce, kým
v tom bola tá ĽAHKOSŤ
to nadšenie z očakávania
tá nedočkavosť
chuť rozosmiať jeden druhého
radosť zo vzájomnej prítomnosti
objavovanie všetkých tých zákutí, záhybov…
Bolo to krásne, kým
v tom bola tá vášeň, tie motýle
tá zraniteľnosť
tá blízkosť
vôľa chápať jeden druhého
súlad myšlienok, názorov, pocitov
sústredená pozornosť
Bolo to nádherné, kým to bol ten tanec dvoch duší…
Zmenilo sa to, keď
sme úctu vymenili za chcenie sa presadiť
porozumenie nahradili nepochopením
žiarivý úsmev vymenili za slová
ľahkosť nahradili nutnosťou
vášeň chtíčom
ochotu odmietaním
prosbu výčitkami
prítomnosť samotou
humor vážnosťou
slobodu väzením
dôveru žiarlivosťou
Keď sa stratila tá ľahkosť. Keď sme začali jeden s druhým bojovať. Keď slová sa míňali účinku. Dobre mienené rady zamieňali za manipuláciu. Dôvera za podozrievavosť. Keď sme jeden v druhom začali vidieť niekoho úplne iného. Začali sa jeden druhému strácať a neboli ochotní sa znova nájsť.
A tak, postupne, pozvoľna, priam nebadane, začneme zatvárať dvierka. Najskôr oči, potom uši, neskôr ústa a nakoniec srdce. Našu krehkosť a zraniteľnosť obstaviame múrmi. Uväzníme v nich to vnútorné dieťa.
Až pokým ho niekto znovu neobjaví. Nájde ten správny kľúč. A príbeh začína odznova. Od začiatku…
